Mariusz Surosz – Pepíci (Mladá fronta 2019, druhé vydanie)
Kniha ma zaujala hneď, ako som si prečítal jej úvod. Autor
je Poliak a jeho prvé vety sú o stereotypnom pohľade bežného Poliaka
na Čechov a Slovákov. Podľa neho Poliaci pozerajú na nás ako na národy,
ktoré sa v zlomových okamihoch skôr prispôsobili a vzdali ako reálne
bojovali za svoju slobodu (na rozdiel od historického Poľska, tlačeného
z nemeckej i ruskej strany). Autor sám s týmto zjednodušením
nesúhlasí a ponúka čitateľovi niekoľko životných príbehov osobností, ktoré
ovplyvnili naše národné dejiny. Krátke životopisy Masarykovcov, Mileny Jesenskej,
Štefánika, Karla Čapka, Gottwalda, Pavla Tigrida a ďalších sú autorovou
obhajobou Československa, ktoré nebolo bezfarebné, a súčasne malo svojich
hrdinov i vyslovene záporné postavy.
Veľmi opatrne prešiel aj osobou Jozefa Tisa, aj keď ho
neospravedlňoval. V inej kapitole spomenul výrok Klementa Gottwalda
o Tisovi „Ten chlap musí viset“ a prezident Beneš bol podľa neho už
len vo vleku povojnových udalostí. Spomenul zásluhy protektorátneho premiéra
a prezidenta, generála Eliáša a Dr. Háchu, ktorí, pokiaľ to bolo
možné, bránili represiám voči českému obyvateľstvu a vykreslil ich skôr
ako pozitívne postavy.
Jediná žijúca osobnosť v krátkych životopisných
profiloch je Vlasta Chramostová. Divadelná a filmová hviezda po roku 68
upadá do nemilosti a po podpise Charty je definitívne na strane
nepriateľov režimu. Ocitne sa v zozname ŠTB ako spolupracovník i ako
sledovaná. Od roku 1939 do pádu socializmu je jej príbeh ako aj iné príbehom
o nepriateľovi a boji proti nemu...
V knihe sú aj príbehy dvoch kníhkupcov: Jan Klement
a Karl H. Frank. Zatiaľ čo prvý založil jednu z najdôležitejších
automobilových a motocyklových tovární, druhý, Nemec z Karlových
Varov, sa podieľal na tom najhoršom, čo fašizmus v protektoráte stihol
vykonať. Táto postava bezohľadného kariéristu je právom vykreslená naozaj negatívne, Mariusz Surosz na nej nehľadal ani stopu ľudskosti alebo minimálnu obhajobu neskoršieho konania vo formovaní jeho osobnosti.
Slovenskú „stopu“ okrem spomínaných osobností a Gustáva
Husáka autor zanechal ešte v kapitole o Karlovi Čapkovi, kde jeho
brat Josef mu poradil názov pre dnes najbežnejšie technické zariadenie
prechádzajúce búrlivým rozvojom a masívnym využitím – robot. Josef podľa
autora slovo vymyslel odvodením zo slovenského slova robota. (Sme svetoví J.)
Zaujímavé čítanie o ľuďoch, tvoriacich naše dejiny z pohľadu cudzinca sa číta ľahko ako
literárny text. Ako povrchný „znalec“ histórie som sa dozvedel niekoľko
zaujímavostí, o ktorých som z bežného dejepisu nevedel. Ďakujem za poučenie, pán
Surosz.
