Severské krátke leto. Desiatky kilometrov lesov. Kde ťa v nich nájdem?

Strieborná cesta (Stina Jackson, Lindeni 2020)

     Na severe Švédska, ktoré je v tejto časti redšie osídlené, sa vinie hlbokými lesmi, menšími osadami a farmárskymi samotami Strieborná cesta. Na nej sa už tretí rok každú noc preváža stredoškolský učiteľ Lelle (Lennart). V palubnej skrinke si vozí pištoľu. Postupne prehľadáva opustené chaty a usadlosti, v ktorých hľadá stratenú dcéru.

     Počas leta vystúpi z vlaku tridsiatnička Silje s dorastajúcou dcérou Mejou. Na internete sa zoznámila so samotárom Tornbjörnom, s ktorým sa rozhodne žiť. Silje je ťažká alkoholička, ktorá má za sebou niekoľko neúpešných vzťahov, tak sa chytá i tejto príležitosti, aj keď Tornbjörn je čudák s do istej miery podozrivou minulosťou. Meja nemôže vystáť predovšetkým svoju matku a preto pri prvej príležitosti uteká k svojej novej známosti – Carlovi-Johanovi, ktorý žije s rodičmi a bratmi na veľkej farme.   

     Postupne sa dozvedáme, že tento kraj je útočiskom samotárov, vojnových veteránov a zatvrdilých horalov, ktorí sú naozaj veľmi svojskí. Lelle sa pri svojom hľadaní neraz pozerá zoči-voči nabitej zbrani obyvateľa podozrivého zrubu, ktorý by ju neváhal použiť. Hlboké lesy ľahko schovajú stopu po akomkoľvek zločine. Medzitým sa stane ďalšia nepríjemná udalosť, dej sa zrýchli a my, čitatelia, sa prehrýzame ku koncu knihy, aby sme zistili, ako to celé dopadne.

     Temný príbeh nie je „prehnaný“, ako to už dnes v trileroch býva. Žiadne pohrebisko desiatok brutálne umučených obetí. Žiadne stopy, žiadni svedkovia. Autorke by som možno vytkol náznaky erotických scén, ktoré pôsobia v detektívke trochu zbytočne „romanticky“ (Silje bola v románe oblečená možno len pri príjazde vlakom). Na jednej strane sa Stina Jackson vyhýba hrubému hovorovému slovníku, ktorý by som očakával od sedliakov a na druhej strane im do úst vkladá ťažké až „intelektuálne“  konštrukcie typu   „Svet sa rúti do záhuby a Švédsko začalo s odzbrojovaním. Čo si o tom myslíš ty, Meja? “. No, neviem. Aj tu sa pri pive nadáva na Ameriku a Brusel, filozofický kontext však na rozdiel od postulátov bláznivého švédskeho farmára je prakticky nulový.

    Všetko spomínané sa začne vo voňavom polárnom lete, kedy slnko nad krajinou nezapadá a skončí v zimnom období, v čase celodenného šera až tmy. Príbeh Lelleho, Meji a čudákov z Norrlandu má prekvapujúce rozuzlenie. Ako vždy pri slušnej detektívke - radšej len prečítať ako prežiť.  

Strieborná cesta

Dospievajúci adoptovaný gay v Dubline 60tych až 70tych rokov. Na zápletku stačí, nie?

Neviditeľné besy srdca (John Boyne – Slovart 2019) 

     Rozsiahly román jedného z najvýznamnejších súčasných írskych autorov. Dejiny Írska po roku 1945 v osobnom príbehu. To však asi trochu zveličujem. 

     Skôr by sa dalo povedať, že je to príbeh dlhý čas utajeného homosexuála, ktorého coming out bol vzhľadom na írske spoločenské pomery v 50tych až 70tych rokoch 20. storočia veľmi ťažký až nemožný. Takýto román som pravdu povediac ešte nečítal a po prvých 20tich stranách som váhal, či ho budem čítať ďalej, keďže téma je mi cudzia... Román je však napísaný veľmi pútavo, „obávané(?)“ sexuálne scény sú vykreslené len veľmi okrajovo alebo vôbec a ani som sa nenazdal a preletel som vyše 560 strán textu plného zvratov na pozadí dejinných udalostí, ktoré si musíme pamätať. V románe je minimum opisov a takmer celý prebieha v rozsiahlych dialógoch, ktoré však nie sú únavné, len vyžadujú pozornosť. Tá mi občas uteká a tak som sa pár krát v knihe o polkapitolku vracal. 

     Autor si s dejinami Írska tak trochu vyrovnával účty. Z dostupných zdrojov som vedel, že to bola katolícka krajina s neskutočne prísnym potieraním mimomanželských vzťahov, ktoré však aj tak existovali a hriechmi cirkvi, ktoré boli naopak tajené alebo spoločensky ospravedlnené. Homosexualita bola samozrejme netolerovaná a v utajení prežívala len vo väčších mestách, kde sa slobodní (alebo formálne ženatí) muži „v dave stratili“. Z tohto pohľadu beriem knihu ako reakciu na dobu, ktorú hlavná postava prežila. John Boyne v doslove hovorí o vlastnej homosexuálnej orientácii, jeho román je teda (osobnou) výpoveďou o živote a spoločenskom postavení tejto menšiny v 2. polovici 20teho storočia. 

     Hlavná postava Cyril Avery, ale aj jeho (aj hetero) priatelia po celý život hľadajú lásku, ktorú buď nenájdu, alebo ju aj tak rýchlo stratia. Nie je superhrdina, urobí niekoľko zlých rozhodnutí. Stretne sa i s nevyšetrenou násilnou smrťou, ako možný svedok i ako blízky človek obete, ale radšej zuteká . Niekomu však podá pomocnú ruku a... zachová sa, ako vie, ako by sme sa asi zachovali i my. Väčšina ctihodných občanov Dublinu, s ktorými sa stretá, nemá nad hlavou práve svätožiaru. Opisy pokryteckej spoločnosti poznáme i od nás, skutky predstaviteľov cirkvi sa mi ako veriacemu zle čítali, aj keď v časoch dnešných odhalení sú asi pravdivé. 

     Zhrnul by som to asi takto: ako román výborný, ako poznanie sveta tých „iných“ zaujímavý a neurážajúci ani jednu stranu (predchádzajúcu vetu tým nepopieram). Najdôležitejšie som však zabudol – hlavnému hrdinovi a rozprávačovi nechýba zmysel pre humor, vážny príbeh podal príjemnou a vtipnou formou a čítanie som prerušoval až únavou a hladom :-).

Neviditeľné besy srdca