Slová vďaky (Delphine de Vigan, Odeon, 2020)
Delphine de Vigan je známa a oceňovaná francúzska
spisovateľka a scenáristka. V Odeone vyšla pred 2 rokmi kniha
Spojenia o mladistvých alkoholikoch. Po príčinách ich pitia sa rozhodla
pátrať ich učiteľka, napriek problémom zo strany vedenia školy i rodičov.
Veľmi príjemné a smutné čítanie ma zaujalo natoľko, že keď sa objavila jej
ďalšia kniha Slová vďaky, na dve nadýchnutia som ju prečítal.
Na dve nadýchnutia? Knižka je útla, napriek rozsahu 250+
strán číta sa ľahko a zvládol som ju zo soboty na nedeľu. Tentoraz autorka píše o samote starého
a chorého človeka, v čase šírenia koronavírusu ma tento príbeh
o to viac zaujal.
Starenka Miška postupne stráca reč a schopnosť sa
o seba postarať. Jediné puto so svetom udržuje prostredníctvom mladej ženy
Marie, ktorá ju spoznala už vo svojom detstve a prostredníctvom logopéda
Jeroma. Jej poruchu čitateľ postrehne v mnohých rečových zámenách
i skomoleninách slov. Prekladateľ s naozaj s jazykom pohral,
v slovenčine to pôsobí výborne, niektoré slovné skomoleniny som pochopil
až po druhom pozornom čítaní. Miška nestráca reč a nepletie si slová len v rozhovoroch
s nepríjemným protivníkom, riaditeľkou domova dôchodcov, tu bojuje
o svoju existenciu i dôstojnosť.
Chradnúca hrdinka príbehu nezabúda na svoj posledný cieľ –
hľadá ľudí, ktorí ju počas 2. svetovej vojny ako dieť schovávali. Nepamätá si presné
miesto ani celé mená svojich záchrancov, no napriek tomu jej posledných
priateľov Jerôma a Marie (ktorí sa však takmer do konca príbehu ani
nepoznajú) jej túžba tak zaujme, že sa jej pokúsia v hľadaní pomôcť.
Ako dopadne príbeh o samote a hľadaní? Delphine de Vigan to prezradí samozrejme až
na konci, kde naznačí aj možno iný nový príbeh.
