Urob si raj

Ako bitka pri Bielej hore položila základ moderného Česka: Urob si raj (Mariusz Szczygiel – Absynt 2019)

    
      Už počas čítania knihy som premýšľal, čím začať. Po Szczygielovom Gottlande som sa úprimne tešil na ďalšie postrehy a príbehy z krajiny, o ktorej si myslím, že ju dôverne poznám. Nie, nepoznám.

     Máme po otcovi v Česku príbuzných, 4 roky som študoval a dokonca býval s Čechmi a Moravanmi, potom rok som strávil na vojne na Morave opäť v českom prostredí. České televízie a rozhlas sledujeme minimálne polovicu času stráveného „pred bedňou“.  To je však len virtuálny kontakt, s bežným obyvateľom Česka prehodíme 2-3 vety, ak sme na dovolenke alebo ak k nám príde ako zákazník do kníhkupectva a to je na poznanie Česka málo. Nič. Aj preto ma niektoré postrehy poľského spisovateľa prekvapili. 

     Najprv by som rád spomenul výbornú tenkú knižku Martina Šimečku Medzi Slovákmi, v ktorej ako rodený Čech, ktorý vyrástol v Bratislave, okrem iného porovnáva odlišné črty Čechov a Slovákov. Oba národy svoju krajinu milujú, ale každý trochu iným spôsobom. Je to napríklad vidieť na vzťahu k pamiatkam a prírode, miestnej turistike a propagácii v českých a slovenských médiách. Šimečka píše, že Česi sa vo svojej krajinke udomácnili a pretvorili si aj prírodu na svoj obraz (panské lesy, rybníčky, obory, regulované riečky - „Zemský ráj to napohled“). Po svojej krajine radi cestujú a celé generácie si k nej budujú osobný vzťah. Slováci, žijúci pod dvomi pásmi hôr, takúto možnosť do istej miery nemali, hory ich izolovali a svojou nepriepustnosťou vyvolávali rešpekt. (Dodnes máme napríklad cez horský predel na cestách prepájajúcich sever a juh len dobšinský tunel a tunel pod Braniskom). Postupne sa to iste mení – každý víkend vidíme pod Tatrami množstvo značiek áut z iných regiónov, ale rozdiel medzi rozsahom českej a slovenskej domácej turistiky určite je. Približne tak v posledných kapitolách v porovnaní Česka a Slovenska naznačil Šimečka.      

     Takto pripravený som sa ponoril do čítania knihy Urob si raj.  

     Nová kniha Szczygiela v podstate nadväzuje na Gottland. Okrem obrazov niekoľkých súčasných osobností českej kultúry sa venuje poľskému pohľadu na českú religiozitu, respektíve ateizmus, jeho historické príčiny a vývoj. Oproti Čechom sú Poliaci aj Slováci väčšinovo formálni veriaci. Autor naopak vo svojej reportáži naznačuje, že českí veriaci skôr svoju vieru v práci utajujú. (?) Ďalej sa venuje návšteve pápeža Benedikta XVI v ČR, ktorá sa stretla s vlažným miestnym záujmom. Spomenie pôsobenie poľských kňazov v Čechách. Najznámejším je populárny dekan farnosti Litomyšl Zbigniew Czendlik, moderujúci televízny magazín ČT Uchem jehly. Autor však naznačuje v rozhovore s anonymnou Češkou, že misia Poliakov nie je prijímaná zo všetkých strán kladne. (Pretože katolíci, pretože cudzinci - Poliaci). Odmietavý vzťah k cirkvi a náboženstvu však nevylučuje ich záujem o  historické (a cirkevné) pamiatky a tradície, súvisiace s náboženskými sviatkami. (o tom nepíše, to je moja osobná skúsenosť)       

     Skutočne prekvapený som bol z kapitoly, venovanej (ne)pochovávaniu. O trende kremácie zosnulých bez civilného alebo cirkevného obradu v Česku som nepočul. Autor to zdôvodňuje vyslovene materiálnymi dôvodmi. V kontexte obrazu racionálneho a ateistického českého človeka toto tvrdenie by malo platiť. Musím sa opýtať českých priateľov, či je to skutočne všeobecne tak.

     Mariusz Szczygiel sa v knihe venuje aj zaujímavým výrazným osobnostiam. Stretáva sa s fotografom Janom Saudkom, sochárom Davidom Černým, spisovateľkou Halinou Pawlowskou. Krátko cituje Milana Kunderu a Pavla Kohouta, a hneď prvú kapitolu venuje jednej z najrozporuplnejších osobností českej literatúry a filozofie, Egonovi Bondymu. Od Bondyho sa dostáva aj k zakladateľovi surrealizmu Karlovi Teigemu ak Bohumilovi Hrabalovi. Pripomenie v krátkych postrehoch aj zlomové dejinné udalosti - heydrichiádu, komunistický prevrat, rok 68 a účasť poľskej armády na okupácii i nežnú revolúciu s príbehom domnelo zabitého študenta Martina Šmída. Na niekoľkých príkladoch spomenie zaujímavú českú povahovú črtu - individualizmus a schopnosť sebairónie a odstupu. Nepíše o veľmi silnej miere empatie a nezištnosti v kritickej situácii - Česi ako národ radi ochotne pomôžu sebe i iným v núdzi materiálne i finančne, stačí si spomenúť, že medzi prvými dobrovoľníkmi počas tatranskej kalamity boli české brigádnické skupiny.   

     Popri tom sa občas „obtrie“ o rozdielne črty poľskej povahy v porovnaní s českou. Už na obálke je citát „Máme radi Čechov. Je to národ, ktorý má úplne iné chyby, ako my.“ Áno, aj ako my na Slovensku.

     Kniha je výborná i vďaka kvalitnému prekladu do slovenčiny. Miroslav Zumrík, ktorý prekladal i spomínaný Gottland, citlivo ponechal niektoré citáty v češtine a pripravil nám zaujímavé  a vtipné čítanie.
   

Urob si raj