Popis jedného zápasu

Vladimír Palko: Šiel som až na hranu (Karol Sudor-Vladimír Palko, N Press 2019)

     Do konca roka chýba už len jeden deň. Po krátkom rozhodovaní som sa prikloním k uverejneniu posledného príspevku v roku o knihe, ktorú som síce prečítal rýchlo, zanechala však vo mne veľa ťažkých otázok, na ktoré som si osobne úplne poctivo neodpovedal. Jej ústredná téma je taká silná, že prechádza ako deliaca čiara aj medzi mojimi priateľmi a známymi tam, kde som to doteraz tak intenzívne nevnímal.

     Rok 2019 bol naozaj plodný na výborné a zaujímavé knihy. Tesne pred Vianocami vyšla novinka vydavateľstva N Press – rozhovor reportéra Denníka N s bývalým politikom, matematikom, učiteľom a dnes už i publicistom RNDr. Vladimírom Palkom. Karol Sudor sa prezentuje ako reprezentant a obhajca liberalizmu, ktorý kladie otázky zástancovi klasickému kresťanskému konzervativizmu.

     Vladimíra Palka si dlhé roky ako politika a človeka vážim. Jeho odchod z radov KDH bol pre mňa jednou z príčin, prečo som túto stranu prestal voliť. Možno dočasne. Aj preto som so záujmom siahol po vyše 400 stranovom rozhovore.  A neľutoval som. Bolo to vzrušujúce čítanie.

     Drzo som si požičal na názov článku Kafkov Popis jedného zápasu, pretože kniha zápasom je. Pán Palko správne vníma celú svoju politickú kariéru ako zápas. Zápas o charakter štátu, zápas o charakter materskej strany – KDH, zápas s ideológiou liberalizmu, ktorú chce poraziť. A v neposlednom rade sa „pasuje“ aj so svojim „spovedníkom “ a často oponentom Karolom Sudorom.

     Kniha bola často pre mňa futbalovým zápasom anglickej Premier League, v ktorej nedrukujem ani jednému z mužstiev, ale dobrému športu.  (Prepáčte p. Palko, boli ste v defenzíve, takže viac som bol pri Vás.)  Prvá tretina rozhovoru je venovaná detstvu, štúdiám a počiatkom formovania osobnosti v styku s katolíckym i svetským disentom. Jeho láska k rodine a pevnosť viery vo mne nezanecháva žiadnu pochybnosť.

     Otázky pokračujú už do čias, ktoré si viac-menej dobre pamätám (revolúcia a neskoršie roky), aj keď len z pozície vidieckeho pozorovateľa. Tu som sa miestami musel usmiať...  Z Vladimíra Palka sa stáva politik. Určite dobrý, charakterný politik, ale v jeho „speaku“ sa opakovane objavujú slová podraz, zrada, porušenie dohody, naše zásluhy a pod. Nikdy som v žiadnej politickej funkcii nebol, ale roky viem, že politika a vládnutie je neuveriteľne tvrdá súťaž, v ktorej aj spolusediaci kolega striehne na vašu osobnú chybu. Niektoré odpovede VP v tejto časti sú preto pre mňa ťažšie prijateľné.

     Táto kapitola sa samozrejme dotkne i osoby JUDr. Jána Čarnogurského, zakladateľa KDH. Jeho postava si určite zaslúži v dejinách zhodnotenie a ocenenie. Sám respondent, jeho dlhoročný priateľ a obdivovateľ ho síce obhajuje, avšak súčasne v inej kapitole priznáva, že v poslednom období má určité výhrady k postojom a názorom JČ.

     Posledná časť rozhovorov, venovaná zásadným rozdielom medzi liberalizmom a konzervativizmom podľa Vladimíra Palka, je pre mňa najťažšie čítanie. Tu padli aj najostrejšie zásadné otázky. Karol Sudor je miestami vtiahnutý do dialógu ako oponent a pár otázok bolo už pre mňa naozaj na hrane. Naopak, niektoré fakty, ktoré Vladimír Palko použil (a použil ich aj vo svojej knihe Levy prichádzajú),  Sudor preukázateľne označil ako mierne prispôsobené a teda manipulované. Zápas bol teda naozaj vygradovaný.

(Tém a mien je v knihe samozrejme spomenutých ďaleko viac, nechcem prípadného čitateľa oberať o zážitok a prekvapenie.)

     Náročný dialóg dvoch nezlučiteľných názorov na svet končí tak, ako by som od Vladimíra Palka a Karola Sudora očakával. Napriek nezhode džentlmenským poďakovaním prvého z nich za priestor a otázky, ktoré mu p. Sudor položil. (Tak som to pochopil ja...)

Vladimír Palko: Šiel som až na hranu