Prašina 2 – Čierny merkurit (Vojtěch Matocha, Artforum 2019, slovenský preklad, originál Paseka 2019)
Krátky výlet do
Prahy. Knižný veľtrh je príležitosťou k rýchlemu stretnutiu
s viacerými obchodnými partnermi. Dlhá cesta nočným vlakom sa končí
v centre Prahy o siedmej ráno, a tak mám do dohodnutej 15tej
dosť času, aby som si obľúbené mesto trochu užil.
Nastúpim do metra
a trochu naslepo sa rozhodnem, že sa pozriem na vinohradský chrám Najsvätejšieho srdca Pána od Josipa Plečnika. Vystúpim však už na Náměstí Míru, veď sa
trošku prejdem. Korunní, alebo Slezská?
To je jedno. Slezská. Ohrada okolo stavby, zákaz vjazdu. Zabočím do prava. Sivé
staršie domy nevnímam. Cesta sa stočí mierne do kopca a pokračuje
prejazdom popod dom s barokovými štukami. Asfalt strieda kamenná dlažba. Pouličné
lampy vyzerajú ako plynové. Asi pešia zóna, nevidím tu žiadne autá.
O niekoľko metrov vyššie prechádza cez križovatku povoz ťahaný koňmi.
Fíha. Dostal som sa do filmových ateliérov? Tak vernú scénu 19. storočia som
ešte nevidel. Oproti prechádza muž so ženou a zvedavo si ma
prezerajú. Cítim ich pohľady ešte na
chrbte, keď sa minieme. Hm. Čudné, asi tu nepatrím. Vytiahnem mobil, aby som
zistil, koľko je hodín a pozrel si v mapke, kde som sa vlastne
dostal. Vypnutý. Vybitý. Pred polhodinkou som mal ešte 80% energie batérie.
Spoľahnem sa na svoj orientačný zmysel a otáčam na tušený smer Nové město.
Ulice sú však na prvý pohľad zúfalo podobné a priechod späť na Vinohrady
nemôžem nájsť. Stretávam postaršiu ženu s modlitebnou knižkou v ruke
a opýtam sa jej, kde vlastne som a ako sa dostanem na Mírák. Mojej
slovenčine nerozumie úplne dokonalo, ale predsa mi nakoniec povie „Jó, pane, jste
na Prašině. Zkuste teď rovně a za svatoludmilskou kašnou po schodech
doleva a dolů“. Zlatá pani. Po štvrťhodine som sa ocitol v priechode domu
s obchodíkmi. Vo vrecku mi cinkol messenger. Vypnutý mobil? Nie, zapnutý,
batéria 79%. Predo mnou Kafé Zoubek. Objednám si cappucino a malý toast.
Mladej baristky sa opýtam na Prašinu.
Nie, o Prašine nepočula. V Prahe je krátko, začala tu pred dvomi
rokmi študovať. Opýtam sa na popoludňajšom posedení, možno sa dozviem viac.
-
Čierny merkurit je pokračovaním dobrodružného románu pre
mládež od 9 rokov. Ako pri prvom dieli knihy, vekové odporúčanie by som možno
posunul, každopádne kniha bola výborným a pútavým čítaním aj pre mňa už
dlho dospelého. Dobrodružstvo Jirka a En pokračuje a rozvíja sa do
ďalších veľmi nepríjemných udalostí. Strhujúci dej sa opäť zastaví až na
poslednej strane, autor neváha pridať obete i zranených. Koniec, hmm, ako-tak dobrý (myslím tým dobrý pre hlavného hrdinu, pre nás čitateľov výborný a vzrušujúci), ale nie je to
všetko a stretneme sa v treťom dieli.
Čítal som českú verziu, originál je veľmi dobre napísaný,
slovník čitateľsky príjemný. Jediný výraz, ktorý Vojtěch Matocha použil
a bežne som sa s ním nestretol, bolo krásne slovo „slyšiny“ (zvukové
halucinácie, presný výklad slova a tak je to uvedené v slovenskej verzii).
Knižka je opäť
ilustrovaná komiksovým ilustrátorom Karlom Osohom, aby ste si ponurý príbeh
vedeli aj obrazovo predstaviť. Pri čítaní si pre istotu občas skontrolujte
mobil a fungovanie elektriny. Nikdy sa nedozvieme, kde všade svoj
antienergetický stroj Hanuš Nápravník namontoval...
Čierny merkurit
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára