Viete, ako vami médiá, politici a obchodníci manipulujú?

Sila rozumu v bláznivej dobe (Ján Markoš,  N Press 2019)

     Stručná učebnica kritického myslenia predovšetkým vo vzťahu (nás) bežných ľudí k dnešným médiám, sociálnym sieťam a politikom vyšla v pravom čase. Ako autor hovorí v jednej z kapitol, informačné technológie za posledných 30 rokov prešli skokovým vývojom, veľmocenská rovnováha sa taktiež úplne zmenila, ale ľudský mozog takýmto rýchlym vývojom pochopiteľne neprechádza.

     Z tohto dôvodu sa stávame ľahkou korisťou manipulatívnych techník, ktoré pripravujú marketing politických strán aj sledujú a následne moderujú naše nákupné správanie. Ján Markoš jednotlivé techniky v knihe popísal a doplnil množstvom názorných príkladov, citácií a grafov.

     V texte často nájdete udalosti a výroky, ktoré ste už poznali – autor rozoberá citáty Róberta Fica, Vladimíra Mečiara, Donalda Trumpa a napríklad i Andreja Babiša, súčasne však vysvetľuje prečo a ako  to hovoria, čo akcentujú a s akým cieľom. 

     Vo veľkej miere sa ďalej venuje počítačovej bezpečnosti. Sociálne médiá, ale aj samotné pripojenie k internetu vyhodnocujú množstvo údajov o používateľoch, ktoré môžu byť využité obchodne alebo na (našu) diskreditáciu. Autor tu používa termín internetoví narkomani a ponúka návod, ako sa tejto novodobej závislosti brániť. Okrem toho používa príklad projektu zneužívania personálnych informácií v Číne, kde človek s negatívnym hodnotením (napríklad s evidovanými prečinmi až trestným stíhaním – ide samozrejme aj o odporcov režimu) môže byť obmedzovaný i v takých banálnostiach ako je nákup cestovného lístka do rýchlovlaku alebo letenky. Tu už je namieste prirovnanie k Orwellovmu románu 1984.   

     Na záver by som ešte chcel dodať, že každý z nás má svoje politické a hodnotové preferencie a môže mať výhradu až averziu napríklad k vydavateľovi knihy. Publikácia Sila rozumu v bláznivej dobe je však výbornou pomôckou pre pozorného čitateľa, či už viac konzervatívneho, liberálneho, alebo aj ľavicovo zameraného, ak vás téma zaujíma, odporúčam  knihu bez predpojatosti prečítať.   

Sila rozumu v bláznivej dobe

Tragédia kňazov, angažujúcich sa v slovenskej politike 1935-1945.

Klérofašisti  (Miloslav Szabó, Slovart 2019)

     Historik a germanista Miloslav Szabó prináša zaujímavý pohľad na korene a postupné premeny ideológie a propagandy, šírené nadšencami, idealistami až fanatikmi z radov kňazov katolíckej a evanjelickej cirkvi na Slovensku v rokoch 1. ČSR a hlavne počas trvania Slovenského štátu.  – Hneď na začiatku však upozorňuje, že kniha nie je o Jozefovi Tisovi, ani o Andrejovi Hlinkovi.  

     Myslenie angažovaných kňazov pozostáva z mixu počiatočného panslavizmu, (historického) antisemitizmu, myšlienky národného socializmu a predurčenosti cirkvi (kresťanstva) v boji proti liberalizmu a boľševizmu. Pod boľševizmom myslia existenciu sovietskeho Ruska, vedeného židovskými elitami. Židia v ich textoch riadia aj liberálnych nepriateľov Nemeckej ríše, predovšetkým Britániu a USA.  V priebehu 2. svetovej vojny a existencie Slovenského štátu majstrovsky zdôvodňujú napadnutie katolíckeho a slovanského  Poľska, pakt Nemecka so Sovietskym Zväzom, ktorý Nemecko o 2 roky poruší. Po vojne sa niektorí z nich nehanbia viac či menej úspešne obhajovať záchranou židovských spoluobčanov...

     Kniha je rozdelená do 3 častí: Aktivisti, Extrémisti a Martýri. V každej z nich je rozobraná činnosť  jedného významného kňaza, ktorý sa spoločensko-politicky angažoval v uvedenom období. Protagonisti sa často svojimi postojmi  a skutkami  dostávali na/za hranicu tolerancie slovenskej cirkevnej vrchnosti – v časti Extrémisti je opísaný príbeh Viliama Riesa, ktorý bol z cirkvi exkomunikovaný.

     Ako „protipríklady“ sú v knihe spomenuté príbehy profesora Ladislava Hanusa (časť Aktivisti, kapitola Idealista), ktorý svoje pôvodné postoje do istej miery revidoval a hlavne vojenského kaplána Ľudovíta Veselého, ktorý pre svoje protifašistické postoje upadol do nemilosti cirkvi a nakoniec po potlačení Povstania ako jeho účastník bol popravený.

     

     Ako čitateľa ma zaujal jazyk citátov z ich dobovej publicistiky a inej literárnej tvorby  - všetci uvedení kňazi boli literárne činní a publikovali v regionálnych a celorepublikových periodikách.  

„U nás, na našom slobodnom Slovensku, je hákový kríž práve tak znakom národnej obrody a nového života, ako slovenský dvojkríž.“

„...My, Slováci, svojou centrálnou polohou, neutralitou a nekompromitovanou politikou národnou reprezentujeme tu celé Slovanstvo, ktoré podáva mocným Germánom bratskú a pomocnú ruku. Národní Germáni a národní Slovania majú svojich spoločných nepriateľov a svoje spoločné hospodárske a sociálne starosti. My, Slováci, radi budeme tu mostom a sprostredkovateľmi.“ (Karol Körper, str. 61)

Jazyk nenávistný a veľmi podobný tomu, čo dnes máme možnosť počúvať a čítať na internete alebo občas na letáčikoch v schránke (Déja vu). Ďalej zaujímavé odkazy na rivalitu radikálneho (Machovho) a umierneného (Tisovho a Tukovho) krídla, resp Hlinkovej gardy a HSĽS. Autor na niekoľkých miestach zdôrazňuje rastúci rozpor medzi klerikálnym kurzom vedenia Slovenského štátu a ateistickým (novopohanským) režimom nacistického Nemecka, ktorý je dnešnými sympatizantmi vedome či nevedome ignorovaný (idealizovanie si blahobytného štátu uprostred vojnou rozbitej Európy - aby som citoval klasika - tiež "nie som historik", ale veľmi by som tomu neveril... ).

     Kniha končí epilógom s presahom do súčasnosti a príbehom idealistu dneška. Hrubá propaganda s nájdeným úhlavným nepriateľom, demagógia a romantické spomienky na štát, v ktorom bolo údajne dobre každému, kto z neho nemusel ujsť (alebo nebol z neho vyhnaný alebo vyvezený do táborov  smrti ) je cestou do pekla. Aj keď vám asistujú idealisti s najlepším úmyslom.     



P.S. Dobré a poučné čítanie, ktoré ma núti sa téme Slovenského štátu hlbšie venovať.

Klérofašisti na alterego.sk
    

Pachuť

Príbeh starej dámy (Nataša Holinová – Ikar 2020)

     Neveľkú knižku so sviežimi takmer komiksovými ilustráciami prečítate pohodlným tempom do týždňa, pri expresnom čítaní možno i za dva dni. Autorka vychádza zo skutočných udalostí. Pred časom bol odhalený prípad bytového podvodu v Bratislave. Hlavný hrdina, novinár, sa oboznámi s príbehom 86 ročnej veľmi čipernej pani Glasnerovej, ktorú zbavia opatrovníctva jej chorej dcéry. Úradom určená opatrovníčka však pracuje nad rámec svojich povinností a práv a pokúsi sa o prepis jej bytu do svojho vlastníctva. Narazí však na agilnú starú pani, ktorá nerezignuje a konaniu sa bráni. V tomto momente sa zoznámi s novinárom, ktorý začne rozkrývať spleť väzieb súdov, prokuratúry a úradov, ktoré vytipujú osamelých starších ľudí a neuveriteľne cynicky ich pripravia o bývanie.

     Hlavný hrdina, ktorý prípad zverejní, pomerne rýchlo zistí, že môže „naraziť“. V práci ho nepodržia a v istom momente sa stretne i s ľuďmi, ktorí celý systém riadia a je mu jasné, že nezaváhajú, ak im bude komplikovať život.

     Pani Glasnerová sa zanovito bránila neprajnosti moci už ako dievča. Jej židovská rodina z Nových Zámkov neprežila vojnové roky a ona sama zažila Osvienčim a prežila ho len so šťastím. Mladí, zdraví a silní Židia boli potrební na fungovanie tejto továrne na smrť a osud bol v tomto  ohľade k pani Glasnerovej (v rámci možností) milosrdný. Jej spomienky sú doplňujúcou dejovou líniou románu. Žiaľ, v demokratickej spoločnosti, v tyku s úradmi a na súde je jej pôvod zlomyseľne pripomínaný a musí opäť bojovať o dôstojné prežitie a prehltnúť i antisemitské podpichnutia.

     Takéto príbehy sa určite odohrávajú možno v každom slovenskom meste. Vo veľkých mestách, kde sa susedia takmer nepoznajú (a osobne nepoznajú kompetentných úradníkov), je to určite jednoduchšie. Nemyslime si však, že sa to nemôže stať hocikomu z nás.

Prípad starej dámy

Pamätáte sa na čas, keď ste boli piatakmi?

Klub divných dětí (Petra Soukupová, Host 2019)

     Táto kniha je určená detským čitateľom, mladším tínedžerom. Petra Soukupová je (v našej rodine 😀) veľmi obľúbenou autorkou, takže zberateľsky neobchádzame jej knihy určené aj pre iné vekové kategórie.

     Ako aj jej ostatné tituly, kniha ihneď zaujme výtvarnou stránkou. Ilustrácie sú super a keďže ide o knihu pre detského čitateľa, je ich veľa. Potešenie z grafiky je samozrejme rovnocenne vyvážené potešením z textu.

     Divné deti sú štyria hlavní hrdinovia, dievčatá a chlapci 8-13 rokov s odlišnými zdanlivými problémami, pre ktoré nezapadajú do mainstreamu (detského kolektívu).  Postupne sa za rôznych okolností stretnú a skamarátia. Problém – z perspektívy osemročného človiečika zúfalý a neprekonateľný – sa rozhodnú vyriešiť po svojom a vezmú tak svoje osudy do vlastných rúk. Petra Soukupová ich dobrodružstvo opíše striedavo z pohľadu každého z nich (tento literárny postup už pár krát použila) a šikovne využíva pritom detskú logiku aj vyjadrovací jazyk. Náhodný dospelý čitateľ tak vstupuje do nepoznaného sveta (na ktorý už dávno zabudol, aj keď kedysi možno niečo podobné prežil). 

     Keďže je kniha v češtine a neviem, či bude prekladaná, slovenský detský čitateľ sa k nej možno nedostane.  Detské ohlasy na knihu budem musieť niekde vyhľadať. Pre mňa ako dospelého je autorkin typický štýl zážitkom. O jednej z predchádzajúcich kníh, určených deťom (Kdo zabil snížka) som niekde čítal, že (pre deväťročných) „...píše ako deväťročná“. A v tom je to čaro. Žiadne dvojznačné odpovede a inotaje, jednoduché „čiernobiele“ myslenie a detské riešenia „spravodlivosti“.  Tak sa na chvíľku ocitnete v paralelnom svete detí, ktoré popri svojich problémoch, prioritách a malých víťazných alebo prehraných vojnách berú svet dospelých milostivo na vedomie.    

Klub divných dětí

   

   

Príbeh z Prašiny pokračuje. Vitajte v Krchleboch.

Prašina 2 – Čierny merkurit (Vojtěch Matocha, Artforum 2019, slovenský preklad, originál Paseka 2019)

     Krátky výlet do Prahy. Knižný veľtrh je príležitosťou k rýchlemu stretnutiu s viacerými obchodnými partnermi. Dlhá cesta nočným vlakom sa končí v centre Prahy o siedmej ráno, a tak mám do dohodnutej 15tej dosť času, aby som si obľúbené mesto trochu užil.

  

     Nastúpim do metra a trochu naslepo sa rozhodnem, že sa pozriem na vinohradský chrám  Najsvätejšieho srdca Pána od Josipa Plečnika.  Vystúpim však už na Náměstí Míru, veď sa trošku prejdem.  Korunní, alebo Slezská? To je jedno. Slezská. Ohrada okolo stavby, zákaz vjazdu. Zabočím do prava. Sivé staršie domy nevnímam. Cesta sa stočí mierne do kopca a pokračuje prejazdom popod dom s barokovými štukami. Asfalt strieda kamenná dlažba. Pouličné lampy vyzerajú ako plynové. Asi pešia zóna, nevidím tu žiadne autá. O niekoľko metrov vyššie prechádza cez križovatku povoz ťahaný koňmi. Fíha. Dostal som sa do filmových ateliérov? Tak vernú scénu 19. storočia som ešte nevidel. Oproti prechádza muž so ženou a zvedavo si ma prezerajú.  Cítim ich pohľady ešte na chrbte, keď sa minieme. Hm. Čudné, asi tu nepatrím. Vytiahnem mobil, aby som zistil, koľko je hodín a pozrel si v mapke, kde som sa vlastne dostal. Vypnutý. Vybitý. Pred polhodinkou som mal ešte 80% energie batérie. Spoľahnem sa na svoj orientačný zmysel a otáčam na tušený smer Nové město. Ulice sú však na prvý pohľad zúfalo podobné a priechod späť na Vinohrady nemôžem nájsť. Stretávam postaršiu ženu s modlitebnou knižkou v ruke a opýtam sa jej, kde vlastne som a ako sa dostanem na Mírák. Mojej slovenčine nerozumie úplne dokonalo, ale predsa mi nakoniec povie „Jó, pane, jste na Prašině. Zkuste teď rovně a za svatoludmilskou kašnou po schodech doleva a dolů“. Zlatá pani. Po štvrťhodine som sa ocitol v priechode domu s obchodíkmi. Vo vrecku mi cinkol messenger. Vypnutý mobil? Nie, zapnutý, batéria 79%. Predo mnou Kafé Zoubek. Objednám si cappucino a malý toast. Mladej baristky  sa opýtam na Prašinu. Nie, o Prašine nepočula. V Prahe je krátko, začala tu pred dvomi rokmi študovať. Opýtam sa na popoludňajšom posedení, možno sa dozviem viac.

-

     Čierny merkurit je pokračovaním dobrodružného románu pre mládež od 9 rokov. Ako pri prvom dieli knihy, vekové odporúčanie by som možno posunul, každopádne kniha bola výborným a pútavým čítaním aj pre mňa už dlho dospelého. Dobrodružstvo Jirka a En pokračuje a rozvíja sa do ďalších veľmi nepríjemných udalostí. Strhujúci dej sa opäť zastaví až na poslednej strane, autor neváha pridať obete i zranených.  Koniec, hmm, ako-tak dobrý (myslím tým dobrý pre hlavného hrdinu, pre nás čitateľov výborný a vzrušujúci), ale nie je to všetko a stretneme sa v treťom dieli.

     

     Čítal som českú verziu, originál je veľmi dobre napísaný, slovník čitateľsky príjemný. Jediný výraz, ktorý Vojtěch Matocha použil a bežne som sa s ním nestretol, bolo krásne slovo „slyšiny“ (zvukové halucinácie, presný výklad slova a tak je to uvedené v slovenskej verzii).  

     Knižka je opäť ilustrovaná komiksovým ilustrátorom Karlom Osohom, aby ste si ponurý príbeh vedeli aj obrazovo predstaviť. Pri čítaní si pre istotu občas skontrolujte mobil a fungovanie elektriny. Nikdy sa nedozvieme, kde všade svoj antienergetický stroj Hanuš Nápravník namontoval... 

Čierny merkurit

Praha od Silvestra do Silvestra. Pestrý rok dvoch rodín a niekoľkých samotárov s dobrým koncom.

Nejlepší víkend (Patrik Hartl, Bourdon 2018)

     Oddychové čítanie od jedného z najpopulárnejších českých autorov. V tejto knihe autor opisuje  jeden kalendárny rok dvoch bežných pražských rodín (a slobodných mladých ľudí). Hlavní hrdinovia sú previazaní pracovne alebo rodinne s úspešnou zážitkovou agentúrou. Okrem rodiny majiteľky spoločnosti nie sú vyslovene bohatí, ale žijú v podstate zabezpečeným životom strednej triedy. Materiálne problémy teda neriešia. Ich problém je v partnerských vzťahoch. Hrdinovia v strednom veku bojujú s rozpadom manželstva, mladší zase s vytvorením vzťahov, ktoré im často nevydržia. Niektorých z nich to trápi, iní prichádzajú na to, že single je pre nich vlastne lepšie. V manželských vzťahoch vyrastajú ešte i deti mladšieho i školského veku, ktoré si občas rodičovské turbulencie pretrpia...

     V každej kapitole je hlavným hrdinom jedna z postáv. Jednotlivé príbehy sa vyvíjajú a dramatizujú. Jedna z rodín sa rozpadá, druhá sa zachráni, jeden z mladých hrdinov nájde, skoro stratí, ale nakoniec vybojuje životnú lásku. Patrik Hartl prisúdil úlohu tých nezodpovednejších a zrádzajúcich mužským postavám (??!😁). Nakoniec však všetko sa skončí (v rámci 12 mesiacov) dobre.  Ak hľadáte pozitívny príbeh o hľadaní zmyslu partnerského vzťahu a rozprávku pre dospelých, je to kniha pre vás.

     Prečo rozprávka? Autor sa síce veľmi zľahka dotkne chorôb a smrti, v zásade sa však vďaka výberu hlavných postáv existenciálnym problémom ako je chudoba a spoločenské vylúčenie vyhýba – všetci sú v podstate pracovne úspešní kreatívni ľudia. Nadškrtne aj život starších postáv v prednovembrovej minulosti (jedna z nich mala dobrý džob u vtedajšieho komunistického prezidenta), ale opäť sa elegantne vyhne akémukoľvek posudku vtedajšej strednej triedy, ktorá svoj životný štandard musela platiť loajalitou alebo často až nadprácou socialistickému režimu. To mi trošku vadí, aj keď Hartl je odo mňa o generáciu mladší a teda posledné roky „komunizmu“ prežíval ako mladší teenager a možno si jeho odvrátenú stranu už nepamätá.

     Ale inak dobré, vtipné čítanie vo formáte „do vlaku“. Prečítam si aj ostatné.

nejlepší víkend

Popis jedného zápasu

Vladimír Palko: Šiel som až na hranu (Karol Sudor-Vladimír Palko, N Press 2019)

     Do konca roka chýba už len jeden deň. Po krátkom rozhodovaní som sa prikloním k uverejneniu posledného príspevku v roku o knihe, ktorú som síce prečítal rýchlo, zanechala však vo mne veľa ťažkých otázok, na ktoré som si osobne úplne poctivo neodpovedal. Jej ústredná téma je taká silná, že prechádza ako deliaca čiara aj medzi mojimi priateľmi a známymi tam, kde som to doteraz tak intenzívne nevnímal.

     Rok 2019 bol naozaj plodný na výborné a zaujímavé knihy. Tesne pred Vianocami vyšla novinka vydavateľstva N Press – rozhovor reportéra Denníka N s bývalým politikom, matematikom, učiteľom a dnes už i publicistom RNDr. Vladimírom Palkom. Karol Sudor sa prezentuje ako reprezentant a obhajca liberalizmu, ktorý kladie otázky zástancovi klasickému kresťanskému konzervativizmu.

     Vladimíra Palka si dlhé roky ako politika a človeka vážim. Jeho odchod z radov KDH bol pre mňa jednou z príčin, prečo som túto stranu prestal voliť. Možno dočasne. Aj preto som so záujmom siahol po vyše 400 stranovom rozhovore.  A neľutoval som. Bolo to vzrušujúce čítanie.

     Drzo som si požičal na názov článku Kafkov Popis jedného zápasu, pretože kniha zápasom je. Pán Palko správne vníma celú svoju politickú kariéru ako zápas. Zápas o charakter štátu, zápas o charakter materskej strany – KDH, zápas s ideológiou liberalizmu, ktorú chce poraziť. A v neposlednom rade sa „pasuje“ aj so svojim „spovedníkom “ a často oponentom Karolom Sudorom.

     Kniha bola často pre mňa futbalovým zápasom anglickej Premier League, v ktorej nedrukujem ani jednému z mužstiev, ale dobrému športu.  (Prepáčte p. Palko, boli ste v defenzíve, takže viac som bol pri Vás.)  Prvá tretina rozhovoru je venovaná detstvu, štúdiám a počiatkom formovania osobnosti v styku s katolíckym i svetským disentom. Jeho láska k rodine a pevnosť viery vo mne nezanecháva žiadnu pochybnosť.

     Otázky pokračujú už do čias, ktoré si viac-menej dobre pamätám (revolúcia a neskoršie roky), aj keď len z pozície vidieckeho pozorovateľa. Tu som sa miestami musel usmiať...  Z Vladimíra Palka sa stáva politik. Určite dobrý, charakterný politik, ale v jeho „speaku“ sa opakovane objavujú slová podraz, zrada, porušenie dohody, naše zásluhy a pod. Nikdy som v žiadnej politickej funkcii nebol, ale roky viem, že politika a vládnutie je neuveriteľne tvrdá súťaž, v ktorej aj spolusediaci kolega striehne na vašu osobnú chybu. Niektoré odpovede VP v tejto časti sú preto pre mňa ťažšie prijateľné.

     Táto kapitola sa samozrejme dotkne i osoby JUDr. Jána Čarnogurského, zakladateľa KDH. Jeho postava si určite zaslúži v dejinách zhodnotenie a ocenenie. Sám respondent, jeho dlhoročný priateľ a obdivovateľ ho síce obhajuje, avšak súčasne v inej kapitole priznáva, že v poslednom období má určité výhrady k postojom a názorom JČ.

     Posledná časť rozhovorov, venovaná zásadným rozdielom medzi liberalizmom a konzervativizmom podľa Vladimíra Palka, je pre mňa najťažšie čítanie. Tu padli aj najostrejšie zásadné otázky. Karol Sudor je miestami vtiahnutý do dialógu ako oponent a pár otázok bolo už pre mňa naozaj na hrane. Naopak, niektoré fakty, ktoré Vladimír Palko použil (a použil ich aj vo svojej knihe Levy prichádzajú),  Sudor preukázateľne označil ako mierne prispôsobené a teda manipulované. Zápas bol teda naozaj vygradovaný.

(Tém a mien je v knihe samozrejme spomenutých ďaleko viac, nechcem prípadného čitateľa oberať o zážitok a prekvapenie.)

     Náročný dialóg dvoch nezlučiteľných názorov na svet končí tak, ako by som od Vladimíra Palka a Karola Sudora očakával. Napriek nezhode džentlmenským poďakovaním prvého z nich za priestor a otázky, ktoré mu p. Sudor položil. (Tak som to pochopil ja...)

Vladimír Palko: Šiel som až na hranu