Niekedy radšej nevedieť. A ak vedieť, radšej mlčať.

Malý pražský erotikon (Patrik Hartl, Bourdon 2014, česky)

     Patrik Hartl je divadelný režisér a veľmi úspešný spisovateľ. Za posledné roky mu vyšli komerčne úspešné knihy Prvok.Šampón.Tečka.Karel, Okamžiky štěstí, Nejlepší víkend a Malý pražský erotikon. Prvá z nich dokonca vyšla aj preložená do slovenčiny, čo je v beletrii úkaz skôr výnimočný a nebýva vždy úspešný. Vydavateľ sa takto rozhodol a vložil do projektu peniaze, po čase uvidíme, či táto lastovička leto urobí a prežije. Alebo je to jeho strategický ťah presadiť vo väčšom autora s tým, že ďalšie tituly prijmú slovenskí čitatelia aj v češtine. Necháme sa prekvapiť.  

     Inak je Patrik Hartl neprehliadnuteľný chlapík. Ak náhodou sledujete niektorú významnejšiu talkshow na kanáloch najsledovanejších českých televízií alebo aj programy českého rozhlasu, môžete na neho ako hosťa programu natrafiť. Pre jeho výrazný až zvláštny smiech si ho určite zapamätáte.

     Na odporúčanie mojej manželky som sa rozhodol si Malý pražský erotikon – pre mňa podozrivý názov – prečítať. Keď knihu čítala ona, veľmi dobre sa na knihe bavila, tak som sa nechal „ukecať“.

     Od prvej strany ma zavalila smršť udalostí dvoch pražských rodín, žijúcich v radovke na okraji Prahy. V prvej polovici 70tych rokov 20. storočia sa do perspektívnej a výberovej lokality dostávajú len „vyvolení“. Tak je to i s postavami knihy. Prvý manželský pár Zbyňka a Táne má za sebou Zbyňkovu matku, ktorá žije s vysokým straníckym funkcionárom. Honza, žijúci s manželkou Martou je zas futbalová hviezda Sparty Praha a československej reprezentácie. Autor ich sociálnu výhodu nerieši ani neodsudzuje. Všetci štyria sú šikovní mladí ľudia, ktorí sa dokázali presadiť svojím talentom, nezávisle na dobe, v ktorej žili.  Obom párom sa narodia po 2 deti, ktoré sa stanú, rovnako ako ich rodičia, hlavnými hrdinami románu.

     Dej románu začína v spomínanej polovici 70tych rokov a pokračuje až do súčasnosti (nedávnej minulosti), rodičia dozrievajú až starnú, deti vyrastú, vyštudujú, pracujú. A (skoro) všetci prežívajú búrlivý sexuálny život, ktorý čitateľa možno až zaskočí. (Autor sa opisom oných scén venuje len  stručným náznakom, nie je to žiadna červená knižnica).        

     Zatiaľ čo deti si v románe hľadajú miesto v živote a popritom si hľadajú životných partnerov – aj metódou pokus-omyl, ich rodičia prežijú celý život v manželských zväzkoch, v ktorých zrejme nie sú úplne šťastní. V nevere a jej utajovaní širokou škálou spôsobov sú vynachádzaví najmä manželia, ich manželky prežívajú milostné „bočáky“ v ďaleko menšej miere, ale v istom zmysle s rovnako rozsiahlymi následkami. (Muži v románe si nepripúšťajú, že by ich milujúce ženy mohli rovnako podviesť ). Patrik Hartl je k svojim hrdinom milosrdný. Napriek tomu, že si na konci si veľké tajomstvá prezradia, životy im to nepokazí a rodiny nerozbije.

     Vtipný román je príjemným večerným čítaním. Hlavné postavy sa stretávajú so skutočnými osobami z pražského televízneho prostredia i zo zákulisia futbalového klubu, navštevujú známe obchodné a kultúrne miesta v Prahe. Autor sa takto zabáva na čitateľovi, ktorý skúma, ktorá televízna hlásateľka bola Táninou predlohou, alebo ktorý reprezentant pod prezývkou Kladivo bol literárnym Honzom. Určite je to len jeho autorská fikcia. (zatiaľ som negooglil ☺) Keď teraz napíšem, že román je kvôli  expresívnym výrazom i „divokému“ intímnemu životu  hrdinov nevhodný  pre dospievajúcich čitateľov, len ich k čítaniu povzbudím. Takže radšej – čítajte a posúďte sami. (Dočítajte až úplne do konca, aby ste zistili po čo sa chodí k Píčusům. 😀😀😀)

Knihy Patrika Hartla v momentálnej ponuke            

Džentlmenom spáchanie zločinu chvíľku trvá

Traja podvodníci (Arthur Machen - Európa 2019)

     Vydavateľstvo Európa vydalo v roku 2019 niekoľko klasických prekladových románov kriminálneho žánru. V lete vyšla Smrť v jazere, ako detektívka postavená na najmodernejších dobových metódach forenznej vedy.  V septembri vyšla okrem iného mystická krimi Arthura Machena Traja podvodníci.

     Obe diela sa odohrávajú v bližšie neurčenom období – v Londýne pravdepodobne začiatkom 20. storočia. Hlavní hrdinovia cestujú mestom drožkami, vlakmi i prvými autobusmi. Zatiaľ čo prvý román je klasickou detektívkou so zločinom, vyšetrovaním a usvedčením páchateľa – teda so šťastným koncom, Traja podvodníci je skladačkou lživých príbehov, ktoré smerujú k rozuzleniu – vražde a okradnutiu obete, žiaľ bez potrestania vinníkov.

     Príbehy hlavných záporných hrdinov obsahujú dobové hororové prvky a obrazy násilia, nad ktorými sa dnes usmievame. Ale nachádzame v nich aj kratučké vtipné pasáže. Samozrejme po prečítaní knihy som prišiel až k doslovu Michala Havrana, ktorý tvorbu významného waleského autora dovysvetlil – jednak mal autor blízko k okultizmu* (dobový horor), jednak bolo dielo odrazom nepokojnej doby veľkej spoločenskej zmeny:  tušený koniec starých viktoriánskych čias imperiálneho Anglicka v očakávaní modernej doby elektriny a možno i blížiaca sa Veľká vojna.   

     To sú možno stelesnenia tušeného zla – traja podvodníci.  Ako čitateľ som sa musel vyrovnať s rozsiahlymi opismi a minimom dialógov (gotický román – poznámka editora), za čo som bol však odmenený veľmi kvalitným prekladom Ester Demianovej.  Autor ma povodil po centrálnom Londýne, dej sa odohrával na Oxford Street, Tottenham Court Road, Strand alebo v Clerkenwelli – ktoré tam stále sú – akoby sa centrum mesta za 100 rokov nestihlo zmeniť... Pre mňa ako „londýnofila“ bonus navyše. 😃(Podobný zážitok som mal i v druhom menovanom románe, ktorý sa tiež odohrával v Londýne a jeho predmestiach). V záplave súčasného kriminálneho žánru sú tieto retrodetektívky vydavateľstva Európa zaujímavým osviežením.   

*nebojte sa, nepoznačilo to mňa, a myslím, že to nepoznačí ani Vás. To, čo sa "sype" na nás z médií horoskopmi počínajúc, popieraním klasickej medicíny pokračujúc až k sprisahaneckým teóriám nás robí odolnými voči drobnej "duchárinke" zo začiatku minulého storočia.  

Traja podvodníci

Viktor, Hana, Eva. Jeden školský rok, jeden príbeh v dvoch rozprávaniach.

Kdo zabil Snížka a Nejlepší pro všechy (Host 2017)

     Možno poznáte (ešte stále) mladú scenáristku a spisovateľku Petru Soukupovú. Okrem poviedok, ktoré v Česku vychádzajú v zborníkoch vydavateľstva Listen, napísala už 7 románov (z toho 2 sú skôr pre deti). Ako prvú knihu som od autorky prečítal knihu troch noviel pod názvom Zmizet. Tri príbehy o nevyslovenom „dusne“ v rodinách, ktoré rodičia nemohli alebo nechceli riešiť a dopadalo na zdanlivo slabšieho súrodenca – či už vekom alebo jeho postavením v rodine – kde bol iný alebo utajený otec.

     Petra Soukupová sa tiež vekom mení – môj osobný dojem z jej novších kníh je, že vidieť, že sa stala matkou a založila si rodinu. Jej popisy vzťahov matky a dieťaťa sú, povedal by som, láskavejšie ako v prvých knihách, čo však neuberá na kvalite – zatiaľ som všetky jej romány so záujmom a bez momentu nudy prečítal . Takými sú aj momentálne posledné vydané knihy Kdo zabil Snížka a Nejlepší pro všechny.  

     Knižky vyšli naraz na Vianoce 2017, prvá je pre deti, druhá je pre dospelých. Presnejšie povedané, prvá je síce písaná pre deti, ale môžu si ju prečítať aj dospelí, keďže deje oboch kníh sa prelínajú a sú popísané z detského a dospelého pohľadu. Zo zvedavosti som neodolal a prečítal som si najprv detský príbeh a potom román pre dospelých a bolo to výborné (a neobvyklé).

     Hlavnou postavou detského románu je vlastne pes. Problémový pes a školopovinné deti, ktoré žijú svojimi 9ročnými problémami kamarátstiev, nepriateľstva, porovnaní mesto-dedina, bohatší-menej majetní. Tieto postavičky prejdú do románu Nejlepší pro všechny, kde hlavnou postavou sa stane jeden z nich, Viktor z Prahy, ktorý všetko má, je „mazánek“ a je zlý. Za to však môže do veľkej miery jeho matka Hana, samoživiteľka, ktorá chlapca nezvláda a zavesí ho na krk svojej matke Eve, ktorá žije na dedine. Krok, ktorý syn vníma od matky ako zradu, nie je jednoduchý ani pre Evu. Babička Eva, ktorá má už svoje roky, sa totiž dostáva do situácií, v ktorých má pocit, že výchovu Viktora nezvládne. Chlapec „zaděláva průšvihy“ v škole aj doma a časom je už vo vleku svojej zlej povesti (recidivista J), aj keď je v situácii úplne nevinne... Ale Viktor aj Hana sú inteligentné postavy a pomaly v nich nastane zmena. Treba prečítať, je to zaujímavo napísané a už by som prezradil priveľa. Čo bude vlastne najlepšie pre všetkých?

     Petra Soukupová je majster svojho remesla. Či píše príbeh z Prahy, malého mesta alebo z dediny s 200 obyvateľmi, prostredie, postavy a vzťahy opíše živo a uveriteľne. Nielen pri spomenutých dvoch knižkách mi často napadlo „to je presne vystihnuté“ alebo „ja by som to decko asi už prehol cez koleno a práva dieťaťa by boli prudko obmedzené“. Postavy pracujú v bežných povolaniach, prežívajú životné situácie, ktoré nie sú hraničné, aj keď sú nepríjemné a stávajú sa aj nám, čitateľom. Už sa teším na niečo ďalšie, ak pani autorka bude mať na knihu čas.          

Knihy nájdete napríklad  na stránkach

Kdo zabil Snížka

Nejlepší pro všechny

Polrok pod stanom s losom

Doppler (Erlend Loe – Premedia 2012)

     Hlavný hrdina stratí otca, spadne z bicykla a rozhodne sa odísť z mesta, od manželky a 2 detí a z práce do lesa. Zabije losiu samicu a začne sa starať o jej mláďa, ktoré pomenuje Bongo. Takmer pol roka žije z jej mäsa a rozhodne sa žiť z výmenného obchodu mäso za potraviny a iné veci, nutné na prežitie v divočine. Vypomáha si aj krádežami v obchodoch i domoch.          Pri jednom z vlámaní sa skamaráti so starým Düsseldorfom, ktorý sa svojsky vyrovnáva s dávnou stratou otca, padlého vojaka Wehrmachtu. Stretáva najprv veľmi nepriateľsky ladeného „pravičiara“ a kolegu zlodeja Rogera a vytvoria spolu podivnú komunitu.

     

     Mladý los Bongo je samozrejme stálym členom jeho lesnej domácnosti. Nepochopiteľne pravidelne  prehráva pexeso s Dopplerovým synom Gregusom, ktorý s ním zostáva počas víkendov. Skamaráti sa s "pravičiarovým" psom a takmer začne ignorovať svoju druhovú odlišnosť :-).     Doppler je príjemná ľahká oddychovka bez dramatickej zápletky, tragédie, lásky alebo dobrodružstva.   Možno obsahuje odkaz k láske k prírode a istú potrebu samoty od civilizácie... Nezabudnime, že rozprávač začal tým, že si rozbil hlavu a jeho pohľad na život a svet je trošku rozhojdaný. Berme jeho príbeh ako textovú tabletku na spanie.  

Doppler 

Urob si raj

Ako bitka pri Bielej hore položila základ moderného Česka: Urob si raj (Mariusz Szczygiel – Absynt 2019)

    
      Už počas čítania knihy som premýšľal, čím začať. Po Szczygielovom Gottlande som sa úprimne tešil na ďalšie postrehy a príbehy z krajiny, o ktorej si myslím, že ju dôverne poznám. Nie, nepoznám.

     Máme po otcovi v Česku príbuzných, 4 roky som študoval a dokonca býval s Čechmi a Moravanmi, potom rok som strávil na vojne na Morave opäť v českom prostredí. České televízie a rozhlas sledujeme minimálne polovicu času stráveného „pred bedňou“.  To je však len virtuálny kontakt, s bežným obyvateľom Česka prehodíme 2-3 vety, ak sme na dovolenke alebo ak k nám príde ako zákazník do kníhkupectva a to je na poznanie Česka málo. Nič. Aj preto ma niektoré postrehy poľského spisovateľa prekvapili. 

     Najprv by som rád spomenul výbornú tenkú knižku Martina Šimečku Medzi Slovákmi, v ktorej ako rodený Čech, ktorý vyrástol v Bratislave, okrem iného porovnáva odlišné črty Čechov a Slovákov. Oba národy svoju krajinu milujú, ale každý trochu iným spôsobom. Je to napríklad vidieť na vzťahu k pamiatkam a prírode, miestnej turistike a propagácii v českých a slovenských médiách. Šimečka píše, že Česi sa vo svojej krajinke udomácnili a pretvorili si aj prírodu na svoj obraz (panské lesy, rybníčky, obory, regulované riečky - „Zemský ráj to napohled“). Po svojej krajine radi cestujú a celé generácie si k nej budujú osobný vzťah. Slováci, žijúci pod dvomi pásmi hôr, takúto možnosť do istej miery nemali, hory ich izolovali a svojou nepriepustnosťou vyvolávali rešpekt. (Dodnes máme napríklad cez horský predel na cestách prepájajúcich sever a juh len dobšinský tunel a tunel pod Braniskom). Postupne sa to iste mení – každý víkend vidíme pod Tatrami množstvo značiek áut z iných regiónov, ale rozdiel medzi rozsahom českej a slovenskej domácej turistiky určite je. Približne tak v posledných kapitolách v porovnaní Česka a Slovenska naznačil Šimečka.      

     Takto pripravený som sa ponoril do čítania knihy Urob si raj.  

     Nová kniha Szczygiela v podstate nadväzuje na Gottland. Okrem obrazov niekoľkých súčasných osobností českej kultúry sa venuje poľskému pohľadu na českú religiozitu, respektíve ateizmus, jeho historické príčiny a vývoj. Oproti Čechom sú Poliaci aj Slováci väčšinovo formálni veriaci. Autor naopak vo svojej reportáži naznačuje, že českí veriaci skôr svoju vieru v práci utajujú. (?) Ďalej sa venuje návšteve pápeža Benedikta XVI v ČR, ktorá sa stretla s vlažným miestnym záujmom. Spomenie pôsobenie poľských kňazov v Čechách. Najznámejším je populárny dekan farnosti Litomyšl Zbigniew Czendlik, moderujúci televízny magazín ČT Uchem jehly. Autor však naznačuje v rozhovore s anonymnou Češkou, že misia Poliakov nie je prijímaná zo všetkých strán kladne. (Pretože katolíci, pretože cudzinci - Poliaci). Odmietavý vzťah k cirkvi a náboženstvu však nevylučuje ich záujem o  historické (a cirkevné) pamiatky a tradície, súvisiace s náboženskými sviatkami. (o tom nepíše, to je moja osobná skúsenosť)       

     Skutočne prekvapený som bol z kapitoly, venovanej (ne)pochovávaniu. O trende kremácie zosnulých bez civilného alebo cirkevného obradu v Česku som nepočul. Autor to zdôvodňuje vyslovene materiálnymi dôvodmi. V kontexte obrazu racionálneho a ateistického českého človeka toto tvrdenie by malo platiť. Musím sa opýtať českých priateľov, či je to skutočne všeobecne tak.

     Mariusz Szczygiel sa v knihe venuje aj zaujímavým výrazným osobnostiam. Stretáva sa s fotografom Janom Saudkom, sochárom Davidom Černým, spisovateľkou Halinou Pawlowskou. Krátko cituje Milana Kunderu a Pavla Kohouta, a hneď prvú kapitolu venuje jednej z najrozporuplnejších osobností českej literatúry a filozofie, Egonovi Bondymu. Od Bondyho sa dostáva aj k zakladateľovi surrealizmu Karlovi Teigemu ak Bohumilovi Hrabalovi. Pripomenie v krátkych postrehoch aj zlomové dejinné udalosti - heydrichiádu, komunistický prevrat, rok 68 a účasť poľskej armády na okupácii i nežnú revolúciu s príbehom domnelo zabitého študenta Martina Šmída. Na niekoľkých príkladoch spomenie zaujímavú českú povahovú črtu - individualizmus a schopnosť sebairónie a odstupu. Nepíše o veľmi silnej miere empatie a nezištnosti v kritickej situácii - Česi ako národ radi ochotne pomôžu sebe i iným v núdzi materiálne i finančne, stačí si spomenúť, že medzi prvými dobrovoľníkmi počas tatranskej kalamity boli české brigádnické skupiny.   

     Popri tom sa občas „obtrie“ o rozdielne črty poľskej povahy v porovnaní s českou. Už na obálke je citát „Máme radi Čechov. Je to národ, ktorý má úplne iné chyby, ako my.“ Áno, aj ako my na Slovensku.

     Kniha je výborná i vďaka kvalitnému prekladu do slovenčiny. Miroslav Zumrík, ktorý prekladal i spomínaný Gottland, citlivo ponechal niektoré citáty v češtine a pripravil nám zaujímavé  a vtipné čítanie.
   

Urob si raj

Modlitba za Owena Meanyho

Krátky bohatý život netuctového chlapíka: Modlitba za Owena Meanyho (John Irving – Slovart, dotlač 2019)

     Johna Irvinga ako autora mám rád, jeho romány sú pre mňa príjemným čítaním a tak som siahol po Modlitbe za Owena Meanyho. Rozsah ma trošku strašil, vyberám si skôr knihy okolo 300 strán, táto kniha má skoro dvakrát viac a čítal som ju vyše dvoch týždňov. Sú knihy, ktoré vás nechytia vôbec, alebo chytia ihneď, alebo v určitom okamihu „vás zlomia“.  Príbeh Owena Meanyho je tretím prípadom, pre mňa sa rozbehol zhruba za polovicou (samozrejme, že knihu neodporúčam čítať od tohto bodu, keďže súvislosti musíte mať načítané, aby ste chápali množstvo odvolávok a celý dej).

     

     Román je príbehom netuctového chlapca nielen fyzickým vzrastom, ale aj inteligenciou a jeho rovesníka a celoživotného dobrého priateľa Johna. Spolu prechádzajú základnou, strednou a vysokou školou v jednom z najmenších štátov USA, New Hampshire (ktorý je opakovanou kulisou románov Johna Irvinga) od počiatku 50tych rokov až do roku 1968. Paralelný dej zachytáva už zrelého muža Johna v roku 1987, učiteľa cirkevnej strednej školy v Toronte, komentujúceho americkú politiku a predovšetkým prezidenta Ronalda Reagana.

     Nie sme Američania a neprežili sme si traumu Irvingovej generácie. Nedorastali sme na začiatku úmornej neúspešnej vojny vo Vietname, vktorej padlo skoro 50000 amerických vojakov. Nepamätáme si vraždy bratov Kennedyovcov ani striedanie prezidentov, ktorí si s konfliktom neporadili (spomínaný Ronald Reagan bol v tomto období guvernérom Kalifornie). Irving sa v tejto (smutnej) knihe plnej čierneho humoru s traumou vyrovnáva a odsudzuje ústami rozprávača Johna a druhého hlavného hrdinu Owena zodpovedné politické elity zľava-doprava. Rovnako však naloží i hipíkom a mierovým hnutiam, o ktorých hovorí, že kým sa ich vojna priamo nedotkla (napríklad odvodom do armády), boli rovnako pasívni a tvárili sa, že sa nič nedeje, minimálne v prvých rokoch vojny. Opakujem, že nie som Američan, ktorý prežíval dospelosť v 60tych rokoch, Ronald Reagan pre mňa zostáva prezidentom krajiny, ktorá položila na lopatky Sovietsky Zväz, čo znamenalo zrútenie sovietskeho bloku vazalských štátov, do ktorého sme patrili i my. Johnove komentáre z roku 1987 som teda prečítal trochu s určitým odstupom.

    To však neuberá na kvalite a dynamike príbehu, keďže ťažisko príbehu je v 50-60tych rokoch. Owen je talentovaný, ale svojhlavý študent, ktorý v hľadaní spravodlivosti nerobí kompromisy, John (aj keď na to netlačí), celý život hľadá svojho skutočného otca a Owen mu v tom pomáha. V malom mestečku pôsobí niekoľko protestantských cirkví na čele s výraznými pastormi. Ďalšou výraznou postavou je Johnova divoká až neovládateľná sesternica Hester.  Od detstva je zaľúbená do Owena (aj on do nej), ale jeho životné rozhodnutie, ktoré sa mu stane osudným, neovplyvní.

    Predčasná smrť hlavného hrdinu však je autorom dlho dopredu naznačovaná, aj keď do posledných strán môžete len tušiť ako a prečo. Veď vlastne to je autorova výhoda, že on to už vie a vás – ak chce – do konca potrápi. 

     Ak sa pre knihu rozhodnete, čaká vás príjemné a vo veľkej miere zábavné vyše 500stranové čítanie z pokojného malomesta o americkej mládeži 60tych rokov a o pre ňu ťaživej hrozbe nástupu do armády, ktorá je nasadená v zložitom vojenskom konflikte.       

Modlitba za Owena Meanyho

Kníhkupec z Kábulu

Ako fungujú v ťažkých pomeroch rozvrátenej krajiny pre nás normálne veci..
Åsne Seierstad: Kníhkupec z Kábulu (Absynt 2019, slovenský preklad)

     Afganistan je ťažko skúšaná krajina, ktorá je posledných 20 rokov v spravodajstve, pričom pozitívne správy o dianí v nej sú naozaj minimálne. Vojnový zmätok a trápenie trvá v ňom dlhšie. Ťažkú porážku v ňom utrpela sovietska armáda v rokoch 1979-89 v snahe udržať v ňom komunistickú moc, od roku 2001 dodnes bojuje medzinárodná koalícia, vedená Američanmi v podstate o potlačenie extrémneho islamistického režimu Talibanu, ktorý vytvára zázemie pre teroristické skupiny.      

     Na pozadí bojov a zmien režimu v krajine žijú bežní ľudia, ktorí nebojujú, chcú normálne žiť, avšak namiesto toho prežívajú v krutých i nádejnejších obdobiach, utekajú z krajiny a s nádejou sa vracajú.  O takejto rodine píše aj nórska reportérka Åsne Seierstad, ktorá sa vypravila do Kábulu hneď po páde Talibanu a prežila v rodine kníhkupca Sultána Chána 4 mesiace. (Ako sama píše, v rodine bola prijatá veľmi priateľsky a jej členovia sa k nej nechovali ako k afganskej žene, na ulicu však kvôli možnému obťažovaniu vychádzala v burke).

     Sultán Chan začal podnikať s knihami v 70tych rokoch dvadsiateho storočia a postupne zamestnal bratov a synov v troch kníhkupectvách. Dočkal sa komunistických razií a zatýkania, potom pálenia jeho kníh Talibanom. Ušiel do Pakistanu, po páde Talibanu sa vrátil. Príbeh jeho rodiny popísala autorka v malých príbehoch jeho synov, prvej manželky, matky a sestier. Chan, ako sám o sebe prehlásil, je liberál. Toto slovo v Kábule má trochu iný význam ako v Európe, aj keď na afganské pomery bol osvietený a vzdelaný človek a podľa svojich slov modlil sa len raz denne. V rodine sa však dodržiavali národné a náboženské zvyklosti. Sultán, jeho synovia a bratia radi si oblečú „západniarsky“ oblek a vo svojom obchodíku majú kolu a snickers, ale žena, sestra, dcéra je u nich vzduch a otrok.  Narodenie dcéry pre manželku je hrozba, že si muž nájde novú ženu.  Hlavne ženatý muž môže čokoľvek, pre slobodnú ženu akýkoľvek flirt alebo prejavený záujem je nebezpečný. Synovia despotickej hlavy rodiny to koniec-koncov tiež nemajú ľahké. Od tínedžerského veku nemajú možnosť študovať, aj keď autorka opisuje obdobie uvoľnenia a slobody - otec rozhodol, že budú pracovať v rodinnej firme. Najväčší pocit krivdy má najstarší syn Masúd a kníhkupcova najmladšia sestra Leila, ktorá mlčky trpí v rodine, ktorá si z nej urobila slúžku. 

    

     Inak si najmä ženy na svoj osud nesťažujú a ticho trpia. Neriešia vojnu, Taliban, aj keď hlboko vydýchli, keď bol zosadený. Žijú si v ponížení a v telesných trestoch, dokonca mužom v trestaní dcér, ktoré prekročia spoločenskú normu kradmým pohľadom na dvoriaceho chlapca, pomáhajú. Keď si ich príbehy prečítate, napadne vás jediné: To je hrozné. V ich ponímaní však je to celkom normálne, majú strechu nad hlavou a nehladujú. Nie je to málo, ale pre nás, neustále si sťažujúcich stredouerópanov / Slovákov, ťažko pochopiteľné. (A to je stále príbeh bohatšej "osvietenej" obchodníckej rodiny z hlavného mesta.) Ale o osobnú skúsenosť tentokrát nestojím.   

Kníhkupec z Kábulu na alterego.sk