Veselé Vianoce s knihami

 Milí priatelia, 

     blížia sa Vianoce, kníhkupectvo máme oddnes zatvorené a dúfame, že tento zvláštny rok aspoň v zdraví "doklepeme".

     Počas jesene som prečítal niekoľko výborných kníh, ktoré som ešte nestihol zrecenzovať (asi silné slovo,  radšej napíšem "zhodnotiť z môjho laického pohľadu".)

    Najprv román Jakuby Katalpy Němci o živote bežnej nemeckej učiteľky, ktorá odišla učiť z Ríše do protektorátu do nemeckej dediny neďaleko Opavy. Osud sa s ňou zahrá až neuveriteľne...

    Dobová reportáž Nemecká jeseň švédskeho novinára z Nemecka 1946 bola pre mňa akoby pokračovaním predchádzajúceho príbehu. Zlé časy pokračujú. (A momentálne čítam román Aleny Mornštajnovej Hana, ktorý začína v 50tych rokoch. Hlavnými hrdinami sú židovská žena a jej malá neter, ktorá sa postupne dozvedá o príčinách duševného zrútenia tety Hany. Zlé časy pokračujú.)    

    Pred Vianocami vyšiel ďalší detektívny román Arpáda Soltésza Hnev-vtedy na Východe. Prečítate jedným dychom a možno si na niektorých hrdinov s pozmenenými menami spomeniete.

Najveselšie čítanie (ak vynechám 2. diel Juraja Jánošíka) bolo Putovanie dejinami Spiša. Krátke články z rôznych historických období rozširujú naše chabé znalosti o histórii zaujímavého regiónu. Čítanie určite stojí za to.

 Nestíham...

Milí priatelia, 

     nejak nás pracovné povinnosti zavalili a momentálne nestíhame plniť obsahom 2 blogy naraz. Pokusy o recenzie pravidelne naďalej uverejňujeme na našej obchodnej stránke alterego.sk, neradi by sme zanedbali túto stránku U kníhkupcov a budeme sa na nej pokračovať.

    Už teraz (v októbri pred Vianocami) vychádza veľa zaujímavých a kvalitných kníh, ktoré máme v pláne prečítať, tých 24 hodín denne sa každý deň nejak vytratí a... Neviem, ako stíhate vy.

     Aspoň kratučko spomeniem momentálne poslednú prečítanú knihu poviedok Igora Adamca Keď vonku prší, ktorá vyšla vo vydavateľstve Artis Omnis. Autor je známy herec, ktorý si úspešne vyskúšal aj manažérske funkcie. Spomienky na detstvo na bratislavskom sídlisku, študentské časy a príbehy z jeho rodinného života spísal do 50tich krátkych poviedok, ktoré pohladia a zohrejú (ako on spomína) pri rannej káve. Ak potrebujete na čítanie niečo milé a nevtieravé, texty od "kakaovníka" sú dobrým tipom.  

    

Miškin posledný cieľ

Slová vďaky (Delphine de Vigan, Odeon, 2020)

     Delphine de Vigan je známa a oceňovaná francúzska spisovateľka a scenáristka. V Odeone vyšla pred 2 rokmi kniha Spojenia o mladistvých alkoholikoch. Po príčinách ich pitia sa rozhodla pátrať ich učiteľka, napriek problémom zo strany vedenia školy i rodičov. Veľmi príjemné a smutné čítanie ma zaujalo natoľko, že keď sa objavila jej ďalšia kniha Slová vďaky, na dve nadýchnutia som ju prečítal.

     Na dve nadýchnutia? Knižka je útla, napriek rozsahu 250+ strán číta sa ľahko a zvládol som ju zo soboty na nedeľu. Tentoraz  autorka píše o samote starého a chorého človeka, v čase šírenia koronavírusu ma tento príbeh o to viac zaujal.

     Starenka Miška postupne stráca reč a schopnosť sa o seba postarať. Jediné puto so svetom udržuje prostredníctvom mladej ženy Marie, ktorá ju spoznala už vo svojom detstve a prostredníctvom logopéda Jeroma. Jej poruchu čitateľ postrehne v mnohých rečových zámenách i skomoleninách slov. Prekladateľ s naozaj s jazykom pohral, v slovenčine to pôsobí výborne, niektoré slovné skomoleniny som pochopil až po druhom pozornom čítaní. Miška nestráca reč a nepletie si slová len v rozhovoroch s nepríjemným protivníkom, riaditeľkou domova dôchodcov, tu bojuje o svoju existenciu i dôstojnosť.

     Chradnúca hrdinka príbehu nezabúda na svoj posledný cieľ – hľadá ľudí, ktorí ju počas 2. svetovej vojny ako dieť schovávali. Nepamätá si presné miesto ani celé mená svojich záchrancov, no napriek tomu jej posledných priateľov Jerôma a Marie (ktorí sa však takmer do konca príbehu ani nepoznajú) jej túžba tak zaujme, že sa jej pokúsia v hľadaní pomôcť.

     Ako dopadne príbeh o samote a hľadaní?  Delphine de Vigan to prezradí samozrejme až na konci, kde naznačí aj možno iný nový príbeh.

malá knižná bonboniérka na predĺžený víkend

Úspešníci (Katarína Fedorová, Slovart 2020)

     Knižka je rozsahom tak malá, že som nestihol ju zaradiť medzi „práve čítam“ a už som ju mal prečítanú. Okrem toho, že je krátka rozsahom, veľmi ľahko sa číta a raz-dva je príbeh za vami. Ľahký text však nemusí byť pre každé oko a ucho, keďže Katarína Fedorová bez rozpakov ironicky zhrnie sebectvo, kariérizmus, povýšenosť, vypočítavosť hlavnej hrdinky, inak šikovnej lekárky, ktorá na druhej strane bojuje so závisťou, zlomyseľnosťou, osobnou pomstou a vlastným strachom z neúspechu.

     Detstvo, stredná, lekárska fakulta, známosti, prvý muž, dieťa, milenci, práca, druhý muž, matka, menej úspešná sestra, pochybenie, pád,opäť pomaly hore. Choroba Úspešnosť. Divoká jazda životom, ktorej sa dosť ľudí nevyhne a časť zážitkov hlavnej hrdinky osobne prežijú. Je to však len román, fikcia a postava lekárky je autorkin kompilát vlastností a udalostí, ktoré prežije a chce vás tým pobaviť.

     Katarína Fedorová je právnička, zaoberajúca sa zdravotníckym právom, ochranou pacienta a autorkou odborných publikácií. Svoje skúsenosti a napočúvané príbehy využila aj vo svojom románe. Tak, ako zábavne, dynamicky píše (krátke vety, rýchly dej so zvratmi, bez priamej reči), aj vtipne hovorí.  Presvedčiť sa môžete v júnovom podcaste RTVS Pena dní, ktorý je na knihu najlepšou reklamou.

     Ak máte náladu na takýto žáner a dva dni pasívneho (aj aktívneho) odpočinku pred sebou, knižka vo formáte bonboniérky s príťažlivým obalom môže byť vítaným spestrením tohto leta pre vás.       

úspešníci

Čo ma vyrušilo

Múdri muži neskáču z mrakodrapu (Ján Drgonec, Perfekt 2020)

     Čochvíľa uplynie rok od chvíle, keď som uverejnil prvé poznámky ku knihe, ktorú som prečítal. Ako kníhkupcovi mi záleží na tom, čo predávame a dobré knihy sa snažím aj touto formou dostať do povedomia. Je to však môj osobný názor, vám sa kniha nemusí vôbec páčiť, alebo naopak knihe, ktorú ste "zhltli" na jedno posedenie a zmenila vám pohľad na svet, som vôbec neporozumel. Tak bude z mojej strany fér, ak budem písať aj o knihách, ktoré ma neoslovili a budem sa to snažiť zdôvodniť.    

     Zo zvedavosti som si prečítal humoristický román popredného právnika, odborného publicistu a beletristu JUDr. Jána Drgonca. Pokúsim sa  vyjadriť k obsahu i forme.

 

   Autor sa pohyboval dlhé roky vo vysokých poschodiach súdnictva i politiky, do procesov v oboch oblastiach vidí a určite sa mu písal príbeh, ktorý v rôznych obdobách máme pred očami dlhé roky, celkom ľahko. Prepletá fiktívne vymyslené postavy s literárnymi (inšpektor Clouseau ako vyšetrovateľ z EÚ a Perry Mason ako top advokát, ktorý na Slovensku utrpí zo súdnych procesov šok), v prirovnaniach použije aj slovenských a európskych aktívnych politikov. Vidieť, že v práve je naozaj doma, kapitolky zo súdnych konaní sú písané s pre mňa neodhaliteľným humorom právnikov – vtipný text má určite (skrytú) pridanú rovinu právnej absurdity, na ktorej sa na prvý pohľad zasmejú advokáti, prokurátori a sudcovia, ale čo s nami, obyčajnými smrteľníkmi, ktorí „logický protimluv“ neodhalíme?

     V dialógoch by som mu vytkol často pridlhé vety a možno ťažký slovník. Keďže žijem na Slovensku, explicitne očakávaný koniec ma neprekvapil, ani nesklamal, vieme, čo žijeme. Za zodpovedá autor a editor, ešte by som sa rád dostal k formálnemu vyhotoveniu dielka.

     Čo ma pri čítaní vyrušilo? Vydavateľstvo Perfekt je významný a dá sa povedať starý vydavateľ s prevažne populárne – odbornou a osvetovou literatúrou. Vydáva napríklad kompletné dielo Vojtecha  Zamarovského, ktoré sa s úspechom vypredáva do dna vyše 20 rokov. Preto nerozumiem, prečo vydali knihu Jána Drgonca akoby z povinnosti, síce v pevnej väzbe a na bielenom ťažkom papieri, keď celá beletria, pokiaľ neobsahuje farebné fotografické ilustrácie, je tlačená na príjemnejšom drevitom "krémovom" papieri, ktorý je ďaleko ľahší.

     V protiklade ku kvalite papiera a obálky je spracovanie textu. Je vo veľmi strohej typografickej úprave, názvy kapitol v rámčekoch, úvod do kapitoly „abstrakt“ a drobné zhrnutie pôsobia skôr ako text učebnice, nie románu, ktorý má zabaviť. Viac mi však subjektívne vadila typografia textového bloku kapitol. Dlhé riadky, zbytočne(?) veľké písmo a husté riadkovanie – je to samozrejme otázka výberu fontu. Čítanie hustého textu je únavné. Na porovnanie, každá kniha, ktorú som v poslednom čase čítal od Inaque, Slovartu cez Ikar až po Lindeni a Artforum, bola čitateľsky príjemnejšia – riadky boli vzdušnejšie, pričom jednotkové výrobné náklady by v prípade inej voľby Perfektu mohli byť tie isté a kniha by mohla vyzerať o triedu lepšie. Je to však len môj osobný pocit, vydavateľ na základe úspechu celoslovenského predaja a iných ohlasov sám posúdi, ako sa mu kniha vydarila.

     Na záver dúfam, že p. Dr. Drgonec ako profesionálny právnik na rozdiel od beletristu slovenskému právu ako-tak dôveruje a že, aj keď pokušenia podvodov a korupcie zrejme nevymrú, slovenské súdnictvo v skutočnosti nebude musieť zachraňovať hviezdny advokát z americkej klasickej literatúry.          

Múdri muži neskáču z mrakodrapu

Chystáte sa vydať knihu? Najprv si prečítajte dobre mienené rady Michaely Zamari

Zákulisie samovydávania (Michaela Zamari, vlastným nákladom, 2020)

     Táto kniha nie je beletriou, skôr popularizujúcou až motivačnou príručkou mladej románovej autorky a vydavateľky.

     Michaela Zamari je autorkou niekoľkých úspešných románov s romantickou tematikou. Nečítal som ich, nie je to žáner, ktorý sledujem, čím nechcem o nich nijak pochybovať. To, v akej kvalite ich produkuje a dokonca vydáva vo vlastnom náklade, vypovedá o nej, že ide o schopnú a talentovanú osobu.

     V kníhkupectve pracujem 28 rokov, založili sme ho s kolegom-spoločníkom a dodnes sme prežili mnoho krásneho i ťažkého a prešli nám rukami desiatky tisíc úspešných, priemerných i zlých kníh. Pritom obchodne neúspešná kniha nemusí byť nekvalitná, môže byť žánrovo „mimo“ záujmu alebo môže byť vydaná v období momentálneho presýtenia trhu a bez reklamy sa v dave stratí.

     Aby sa toto (práve vašej) knihe nestalo, napísala sl. Zamari výborný príbeh vlastnej cesty k samovydávaniu kníh, ktorá môže byť pre niektorých povzbudením k tvorbe, ale aj varovaním, že vydávanie aj malej knihy je rozsiahly komplex činností, na konci ktorých nie je úplne istý výsledok.

     Ak vás vydavateľská téma a pozadie fungovania tejto činnosti trochu zaujíma, táto knižka je fundovaným a veľmi zrozumiteľným prehľadom prakticky všetkých činností a faktorov, ktoré ovplyvňujú úspech vydavateľského i autorského snaženia. Prečítajte si ju a v prvom rade si pozrite aj jej vyhotovenie.

     Aj keď ide o takmer odbornú príručku (a možno práve preto), autorka si dala záležať aj na obálke, ktorej realizácia pôsobí príjemne a vyslovene vás do knihy pozýva. Obaly vydaných titulov len upozornia, že Michaela Zamari je ako autor aj vydavateľ už „mazák“, nie čistý teoretik. Knižku rozčlenila do tematických kapitoliek a v texte často využíva zvýraznené odkazy, čím upúta vašu pozornosť na dôležitú myšlienku. Otvorene hovorí o číslach, sumách a odporučí obchodné, účtovnícke aj právne kroky, čím vám ako prípadnému záujemcovi o vydávanie ušetrí čas i peniaze. Popri obsahu i forme, ktoré možno len chváliť, je knižka príjemným čítaním aj vďaka kvalitnej korektúre – jazyk si netrúfam úplne posudzovať, gramatické chyby ani preklepy som však nenašiel, aj to vypovedá o jej pozornom prístupe.

Čo ku knižke dodať? Autorka z pohľadu (malého) kníhkupca nespomenula ešte toto:

-    

•        Kniha tiež podlieha sezónnosti, sú obdobia, keď predaje klesajú (marec-máj) a naopak stúpajú (október-január), s tým musí vydavateľ tiež počítať.
•        Marketingová podpora formou prezentácií a besied v období jún-september sa nám neosvedčila, potenciálni zákazníci sú už „rozlietaní“ na dovolenky a skutočne na tieto besedy nám skôr neprišli – táto skúsenosť sa vzťahuje na malé mesto, v ktorom pôsobíme, nemusí to byť všeobecná skutočnosť.   
•        Knihu musíte niekde vytlačiť, lehoty výroby autorka spomína, nezabudnite však, že tlačiarne sú vyťažené a svoju výrobu plánujú – ak chcete mať vydanú  knihu na Vianoce, nemôžete prísť do tlačiarne 20. novembra, zákazku vám veľmi pravdepodobne odmietnu.    
•        Nebojte sa rozmýšľať i nad iným obdobím, začiatok februára môže byť rovnako dobrý, ľudia sú už z Vianoc oddýchnutí a hľadajú novinky, ktoré sa v decembri navzájom prebíjajú 
•        Určite mi dá Michaela Zamari za pravdu – prvotná autorská motivácia by nemala byť na 1. knižke zarobiť, tak to nefunguje a veľmi rýchlo zhoríte. Vydávanie aj tvorba sú dlhou cestou. Dlhé roky sme mali interný bonmot, že na Slovensku sú asi 3 ľudia, ktorí žijú z písania, možno je ich aj viac, ale popri tom sú často ako autorka v inom zamestnaní, prípadne v príbuzných odboroch ako režiséri, scenáristi, redaktori, nie však hneď spisovatelia na plný úväzok na voľnej nohe.
•         Ak sa na túto cestu dáte, prečítajte si ešte výbornú knihu českého vydavateľa p. Pistoria Jak se dělá kniha. Okrem ďalších technických zaujímavostí nájdete v nej grafy predaja, ktoré napriek 10ročnému odstupu stále platia. (MZ túto tému tiež spomína).
•         Naša prvá otázka samovydavateľovi a predovšetkým samopredávajúcemu znie: „Kedy ste knihu vydali a plánujete ju zaradiť do niektorej z celoslovenských distribúcií“? Ak bola kniha vydaná pre 2-3 rokmi a doteraz nie je úspešná, je to znamenie, že vydavateľ si už nevie s predajom poradiť a naša nevyslovená protiotázka je „a kde si bol doteraz?“. Ak ju plánuje zaradiť do distribúcie a predtým si obíde známejšie kníhkupectvá, ihneď si skontrolujeme nákupnú cenu, keďže vieme, že distribútor zľavu, ktorú MZ spomína, si od vydavateľa vyžiada  a stáva sa nám, že knihu od distribútora potom kúpime lacnejšie a s jednoduchšími štandardnými obchodnými podmienkami, keďže s distribútorom spolupracujeme prakticky denne.

     V hlave mám ešte zo desať ďalších odrážok, žiadna z nich však nie je výhradou voči zaujímavej a pre knižný trh potrebnej knihe. Držím Vám palce, Michaela.

Predávate byt? Predávate byt vo Švédsku? Tu je príručka pre mimoriadne situácie

Obhliadka bytu (Fredrik Backman, Ikar, 2020)

     Na predmestí Göteborgu je v pondelok ráno rušno. Ranní rybári na malebnom jazierku Stentsjön ako vždy rozložia kempingové stoličky a stojky na udice a prehodia medzi sebou 2-3 uvítacie vety. Dnes ich však niečo vyruší. Na hladine sa pohojdáva podivný čierny vak. Pre istotu privolajú hliadku mestskej polície. Čo ak to nie je len vrece s odpadkami, ktoré sa nedopatrením prikotúľalo až do vody? Zatiaľ na druhej strane mesta v odpadkom koši zmiznú fleeceové rukavice s červenou škvrnou na dlani. Ich majiteľ si na benzínovom čerpadle umyje ruky, v kávomate si vezme presso s mliekom a o chvíľu sa stratí v kolóne áut, posúvajúcich sa do centra v rannej špičke.

     Prepáčte, predchádzajúci odstavec som si úplne vymyslel. Keď vidím množstvo knižných noviniek, prekladaných zo škandinávskych jazykov, zameraných prevažne na detektívny žáner s veľmi temným rozuzlením, pri švédskom autorovi mi napadá krimipríbeh ako prvý. Tentokrát to nie je celkom tak.

     Fredrik Backman napísal s ľahkým humorom dramatický príbeh s detektívnym pozadím. Je v ňom krv, výstrel, lúpež, rukojemnícka dráma, ba aj smrť. Sú to však len kulisy osobného príbehu  únoscu – hlavného hrdinu.   

     Dej sa skutočne točí okolo obhliadky bytu v ktorej sa stretne mladý a starší manželský pár, osamelá vdova, sebavedomá päťdesiatnička, lupič a záhadná postava polonahého chlapíka v králičej maske. V čakaní na záchranu / vyriešenie krízy si postupne vyrozprávajú svoje životné príbehy i pohnútky, ktoré ich doviedli k rozhodnutiu kúpiť byt. 

     Takto sa paralelne odohráva hlavný príbeh vyšetrovania s obhliadkou miesta činu a výsluchmi svedkov, skutočné udalosti v byte - v dejisku rukojemníckej drámy a spomínané odbočenia do minulosti zadržiavaných i zločinca. Vyšetrovanie vedú policajti - otec a syn, pre ktorých je prípad veľkou príležitosťou ukázať svoj kriminalistický talent, ktorý je v malom bezpečnom mestečku neviditeľný.

     Postupne zistíte, že časť hlavných hrdinov vrátane policajtov je previazaná udalosťou z minulosti. Všetkých iritujú Štokholmčania – synonymum dravosti, nadradenosti, voľnomyšlienkárstva, ktorých však musia znášať a prijímať. (Ako my tu radi používame prepytujem Blava 😉) Postupne však objavia niečo dôležitejšie.  Niektorým to „docvakne“samo, niektorí to pochopia v dlhých rozhovoroch v zamknutom byte...

     V Göteborgu sa v tom čase možno naozaj stalo niečo desivé. V mestečku Fredrika Backmana... nechajte sa prekvapiť.     

Obhliadka bytu 

Severské krátke leto. Desiatky kilometrov lesov. Kde ťa v nich nájdem?

Strieborná cesta (Stina Jackson, Lindeni 2020)

     Na severe Švédska, ktoré je v tejto časti redšie osídlené, sa vinie hlbokými lesmi, menšími osadami a farmárskymi samotami Strieborná cesta. Na nej sa už tretí rok každú noc preváža stredoškolský učiteľ Lelle (Lennart). V palubnej skrinke si vozí pištoľu. Postupne prehľadáva opustené chaty a usadlosti, v ktorých hľadá stratenú dcéru.

     Počas leta vystúpi z vlaku tridsiatnička Silje s dorastajúcou dcérou Mejou. Na internete sa zoznámila so samotárom Tornbjörnom, s ktorým sa rozhodne žiť. Silje je ťažká alkoholička, ktorá má za sebou niekoľko neúpešných vzťahov, tak sa chytá i tejto príležitosti, aj keď Tornbjörn je čudák s do istej miery podozrivou minulosťou. Meja nemôže vystáť predovšetkým svoju matku a preto pri prvej príležitosti uteká k svojej novej známosti – Carlovi-Johanovi, ktorý žije s rodičmi a bratmi na veľkej farme.   

     Postupne sa dozvedáme, že tento kraj je útočiskom samotárov, vojnových veteránov a zatvrdilých horalov, ktorí sú naozaj veľmi svojskí. Lelle sa pri svojom hľadaní neraz pozerá zoči-voči nabitej zbrani obyvateľa podozrivého zrubu, ktorý by ju neváhal použiť. Hlboké lesy ľahko schovajú stopu po akomkoľvek zločine. Medzitým sa stane ďalšia nepríjemná udalosť, dej sa zrýchli a my, čitatelia, sa prehrýzame ku koncu knihy, aby sme zistili, ako to celé dopadne.

     Temný príbeh nie je „prehnaný“, ako to už dnes v trileroch býva. Žiadne pohrebisko desiatok brutálne umučených obetí. Žiadne stopy, žiadni svedkovia. Autorke by som možno vytkol náznaky erotických scén, ktoré pôsobia v detektívke trochu zbytočne „romanticky“ (Silje bola v románe oblečená možno len pri príjazde vlakom). Na jednej strane sa Stina Jackson vyhýba hrubému hovorovému slovníku, ktorý by som očakával od sedliakov a na druhej strane im do úst vkladá ťažké až „intelektuálne“  konštrukcie typu   „Svet sa rúti do záhuby a Švédsko začalo s odzbrojovaním. Čo si o tom myslíš ty, Meja? “. No, neviem. Aj tu sa pri pive nadáva na Ameriku a Brusel, filozofický kontext však na rozdiel od postulátov bláznivého švédskeho farmára je prakticky nulový.

    Všetko spomínané sa začne vo voňavom polárnom lete, kedy slnko nad krajinou nezapadá a skončí v zimnom období, v čase celodenného šera až tmy. Príbeh Lelleho, Meji a čudákov z Norrlandu má prekvapujúce rozuzlenie. Ako vždy pri slušnej detektívke - radšej len prečítať ako prežiť.  

Strieborná cesta

Dospievajúci adoptovaný gay v Dubline 60tych až 70tych rokov. Na zápletku stačí, nie?

Neviditeľné besy srdca (John Boyne – Slovart 2019) 

     Rozsiahly román jedného z najvýznamnejších súčasných írskych autorov. Dejiny Írska po roku 1945 v osobnom príbehu. To však asi trochu zveličujem. 

     Skôr by sa dalo povedať, že je to príbeh dlhý čas utajeného homosexuála, ktorého coming out bol vzhľadom na írske spoločenské pomery v 50tych až 70tych rokoch 20. storočia veľmi ťažký až nemožný. Takýto román som pravdu povediac ešte nečítal a po prvých 20tich stranách som váhal, či ho budem čítať ďalej, keďže téma je mi cudzia... Román je však napísaný veľmi pútavo, „obávané(?)“ sexuálne scény sú vykreslené len veľmi okrajovo alebo vôbec a ani som sa nenazdal a preletel som vyše 560 strán textu plného zvratov na pozadí dejinných udalostí, ktoré si musíme pamätať. V románe je minimum opisov a takmer celý prebieha v rozsiahlych dialógoch, ktoré však nie sú únavné, len vyžadujú pozornosť. Tá mi občas uteká a tak som sa pár krát v knihe o polkapitolku vracal. 

     Autor si s dejinami Írska tak trochu vyrovnával účty. Z dostupných zdrojov som vedel, že to bola katolícka krajina s neskutočne prísnym potieraním mimomanželských vzťahov, ktoré však aj tak existovali a hriechmi cirkvi, ktoré boli naopak tajené alebo spoločensky ospravedlnené. Homosexualita bola samozrejme netolerovaná a v utajení prežívala len vo väčších mestách, kde sa slobodní (alebo formálne ženatí) muži „v dave stratili“. Z tohto pohľadu beriem knihu ako reakciu na dobu, ktorú hlavná postava prežila. John Boyne v doslove hovorí o vlastnej homosexuálnej orientácii, jeho román je teda (osobnou) výpoveďou o živote a spoločenskom postavení tejto menšiny v 2. polovici 20teho storočia. 

     Hlavná postava Cyril Avery, ale aj jeho (aj hetero) priatelia po celý život hľadajú lásku, ktorú buď nenájdu, alebo ju aj tak rýchlo stratia. Nie je superhrdina, urobí niekoľko zlých rozhodnutí. Stretne sa i s nevyšetrenou násilnou smrťou, ako možný svedok i ako blízky človek obete, ale radšej zuteká . Niekomu však podá pomocnú ruku a... zachová sa, ako vie, ako by sme sa asi zachovali i my. Väčšina ctihodných občanov Dublinu, s ktorými sa stretá, nemá nad hlavou práve svätožiaru. Opisy pokryteckej spoločnosti poznáme i od nás, skutky predstaviteľov cirkvi sa mi ako veriacemu zle čítali, aj keď v časoch dnešných odhalení sú asi pravdivé. 

     Zhrnul by som to asi takto: ako román výborný, ako poznanie sveta tých „iných“ zaujímavý a neurážajúci ani jednu stranu (predchádzajúcu vetu tým nepopieram). Najdôležitejšie som však zabudol – hlavnému hrdinovi a rozprávačovi nechýba zmysel pre humor, vážny príbeh podal príjemnou a vtipnou formou a čítanie som prerušoval až únavou a hladom :-).

Neviditeľné besy srdca

Viete, ako vami médiá, politici a obchodníci manipulujú?

Sila rozumu v bláznivej dobe (Ján Markoš,  N Press 2019)

     Stručná učebnica kritického myslenia predovšetkým vo vzťahu (nás) bežných ľudí k dnešným médiám, sociálnym sieťam a politikom vyšla v pravom čase. Ako autor hovorí v jednej z kapitol, informačné technológie za posledných 30 rokov prešli skokovým vývojom, veľmocenská rovnováha sa taktiež úplne zmenila, ale ľudský mozog takýmto rýchlym vývojom pochopiteľne neprechádza.

     Z tohto dôvodu sa stávame ľahkou korisťou manipulatívnych techník, ktoré pripravujú marketing politických strán aj sledujú a následne moderujú naše nákupné správanie. Ján Markoš jednotlivé techniky v knihe popísal a doplnil množstvom názorných príkladov, citácií a grafov.

     V texte často nájdete udalosti a výroky, ktoré ste už poznali – autor rozoberá citáty Róberta Fica, Vladimíra Mečiara, Donalda Trumpa a napríklad i Andreja Babiša, súčasne však vysvetľuje prečo a ako  to hovoria, čo akcentujú a s akým cieľom. 

     Vo veľkej miere sa ďalej venuje počítačovej bezpečnosti. Sociálne médiá, ale aj samotné pripojenie k internetu vyhodnocujú množstvo údajov o používateľoch, ktoré môžu byť využité obchodne alebo na (našu) diskreditáciu. Autor tu používa termín internetoví narkomani a ponúka návod, ako sa tejto novodobej závislosti brániť. Okrem toho používa príklad projektu zneužívania personálnych informácií v Číne, kde človek s negatívnym hodnotením (napríklad s evidovanými prečinmi až trestným stíhaním – ide samozrejme aj o odporcov režimu) môže byť obmedzovaný i v takých banálnostiach ako je nákup cestovného lístka do rýchlovlaku alebo letenky. Tu už je namieste prirovnanie k Orwellovmu románu 1984.   

     Na záver by som ešte chcel dodať, že každý z nás má svoje politické a hodnotové preferencie a môže mať výhradu až averziu napríklad k vydavateľovi knihy. Publikácia Sila rozumu v bláznivej dobe je však výbornou pomôckou pre pozorného čitateľa, či už viac konzervatívneho, liberálneho, alebo aj ľavicovo zameraného, ak vás téma zaujíma, odporúčam  knihu bez predpojatosti prečítať.   

Sila rozumu v bláznivej dobe

Tragédia kňazov, angažujúcich sa v slovenskej politike 1935-1945.

Klérofašisti  (Miloslav Szabó, Slovart 2019)

     Historik a germanista Miloslav Szabó prináša zaujímavý pohľad na korene a postupné premeny ideológie a propagandy, šírené nadšencami, idealistami až fanatikmi z radov kňazov katolíckej a evanjelickej cirkvi na Slovensku v rokoch 1. ČSR a hlavne počas trvania Slovenského štátu.  – Hneď na začiatku však upozorňuje, že kniha nie je o Jozefovi Tisovi, ani o Andrejovi Hlinkovi.  

     Myslenie angažovaných kňazov pozostáva z mixu počiatočného panslavizmu, (historického) antisemitizmu, myšlienky národného socializmu a predurčenosti cirkvi (kresťanstva) v boji proti liberalizmu a boľševizmu. Pod boľševizmom myslia existenciu sovietskeho Ruska, vedeného židovskými elitami. Židia v ich textoch riadia aj liberálnych nepriateľov Nemeckej ríše, predovšetkým Britániu a USA.  V priebehu 2. svetovej vojny a existencie Slovenského štátu majstrovsky zdôvodňujú napadnutie katolíckeho a slovanského  Poľska, pakt Nemecka so Sovietskym Zväzom, ktorý Nemecko o 2 roky poruší. Po vojne sa niektorí z nich nehanbia viac či menej úspešne obhajovať záchranou židovských spoluobčanov...

     Kniha je rozdelená do 3 častí: Aktivisti, Extrémisti a Martýri. V každej z nich je rozobraná činnosť  jedného významného kňaza, ktorý sa spoločensko-politicky angažoval v uvedenom období. Protagonisti sa často svojimi postojmi  a skutkami  dostávali na/za hranicu tolerancie slovenskej cirkevnej vrchnosti – v časti Extrémisti je opísaný príbeh Viliama Riesa, ktorý bol z cirkvi exkomunikovaný.

     Ako „protipríklady“ sú v knihe spomenuté príbehy profesora Ladislava Hanusa (časť Aktivisti, kapitola Idealista), ktorý svoje pôvodné postoje do istej miery revidoval a hlavne vojenského kaplána Ľudovíta Veselého, ktorý pre svoje protifašistické postoje upadol do nemilosti cirkvi a nakoniec po potlačení Povstania ako jeho účastník bol popravený.

     

     Ako čitateľa ma zaujal jazyk citátov z ich dobovej publicistiky a inej literárnej tvorby  - všetci uvedení kňazi boli literárne činní a publikovali v regionálnych a celorepublikových periodikách.  

„U nás, na našom slobodnom Slovensku, je hákový kríž práve tak znakom národnej obrody a nového života, ako slovenský dvojkríž.“

„...My, Slováci, svojou centrálnou polohou, neutralitou a nekompromitovanou politikou národnou reprezentujeme tu celé Slovanstvo, ktoré podáva mocným Germánom bratskú a pomocnú ruku. Národní Germáni a národní Slovania majú svojich spoločných nepriateľov a svoje spoločné hospodárske a sociálne starosti. My, Slováci, radi budeme tu mostom a sprostredkovateľmi.“ (Karol Körper, str. 61)

Jazyk nenávistný a veľmi podobný tomu, čo dnes máme možnosť počúvať a čítať na internete alebo občas na letáčikoch v schránke (Déja vu). Ďalej zaujímavé odkazy na rivalitu radikálneho (Machovho) a umierneného (Tisovho a Tukovho) krídla, resp Hlinkovej gardy a HSĽS. Autor na niekoľkých miestach zdôrazňuje rastúci rozpor medzi klerikálnym kurzom vedenia Slovenského štátu a ateistickým (novopohanským) režimom nacistického Nemecka, ktorý je dnešnými sympatizantmi vedome či nevedome ignorovaný (idealizovanie si blahobytného štátu uprostred vojnou rozbitej Európy - aby som citoval klasika - tiež "nie som historik", ale veľmi by som tomu neveril... ).

     Kniha končí epilógom s presahom do súčasnosti a príbehom idealistu dneška. Hrubá propaganda s nájdeným úhlavným nepriateľom, demagógia a romantické spomienky na štát, v ktorom bolo údajne dobre každému, kto z neho nemusel ujsť (alebo nebol z neho vyhnaný alebo vyvezený do táborov  smrti ) je cestou do pekla. Aj keď vám asistujú idealisti s najlepším úmyslom.     



P.S. Dobré a poučné čítanie, ktoré ma núti sa téme Slovenského štátu hlbšie venovať.

Klérofašisti na alterego.sk
    

Pachuť

Príbeh starej dámy (Nataša Holinová – Ikar 2020)

     Neveľkú knižku so sviežimi takmer komiksovými ilustráciami prečítate pohodlným tempom do týždňa, pri expresnom čítaní možno i za dva dni. Autorka vychádza zo skutočných udalostí. Pred časom bol odhalený prípad bytového podvodu v Bratislave. Hlavný hrdina, novinár, sa oboznámi s príbehom 86 ročnej veľmi čipernej pani Glasnerovej, ktorú zbavia opatrovníctva jej chorej dcéry. Úradom určená opatrovníčka však pracuje nad rámec svojich povinností a práv a pokúsi sa o prepis jej bytu do svojho vlastníctva. Narazí však na agilnú starú pani, ktorá nerezignuje a konaniu sa bráni. V tomto momente sa zoznámi s novinárom, ktorý začne rozkrývať spleť väzieb súdov, prokuratúry a úradov, ktoré vytipujú osamelých starších ľudí a neuveriteľne cynicky ich pripravia o bývanie.

     Hlavný hrdina, ktorý prípad zverejní, pomerne rýchlo zistí, že môže „naraziť“. V práci ho nepodržia a v istom momente sa stretne i s ľuďmi, ktorí celý systém riadia a je mu jasné, že nezaváhajú, ak im bude komplikovať život.

     Pani Glasnerová sa zanovito bránila neprajnosti moci už ako dievča. Jej židovská rodina z Nových Zámkov neprežila vojnové roky a ona sama zažila Osvienčim a prežila ho len so šťastím. Mladí, zdraví a silní Židia boli potrební na fungovanie tejto továrne na smrť a osud bol v tomto  ohľade k pani Glasnerovej (v rámci možností) milosrdný. Jej spomienky sú doplňujúcou dejovou líniou románu. Žiaľ, v demokratickej spoločnosti, v tyku s úradmi a na súde je jej pôvod zlomyseľne pripomínaný a musí opäť bojovať o dôstojné prežitie a prehltnúť i antisemitské podpichnutia.

     Takéto príbehy sa určite odohrávajú možno v každom slovenskom meste. Vo veľkých mestách, kde sa susedia takmer nepoznajú (a osobne nepoznajú kompetentných úradníkov), je to určite jednoduchšie. Nemyslime si však, že sa to nemôže stať hocikomu z nás.

Prípad starej dámy

Pamätáte sa na čas, keď ste boli piatakmi?

Klub divných dětí (Petra Soukupová, Host 2019)

     Táto kniha je určená detským čitateľom, mladším tínedžerom. Petra Soukupová je (v našej rodine 😀) veľmi obľúbenou autorkou, takže zberateľsky neobchádzame jej knihy určené aj pre iné vekové kategórie.

     Ako aj jej ostatné tituly, kniha ihneď zaujme výtvarnou stránkou. Ilustrácie sú super a keďže ide o knihu pre detského čitateľa, je ich veľa. Potešenie z grafiky je samozrejme rovnocenne vyvážené potešením z textu.

     Divné deti sú štyria hlavní hrdinovia, dievčatá a chlapci 8-13 rokov s odlišnými zdanlivými problémami, pre ktoré nezapadajú do mainstreamu (detského kolektívu).  Postupne sa za rôznych okolností stretnú a skamarátia. Problém – z perspektívy osemročného človiečika zúfalý a neprekonateľný – sa rozhodnú vyriešiť po svojom a vezmú tak svoje osudy do vlastných rúk. Petra Soukupová ich dobrodružstvo opíše striedavo z pohľadu každého z nich (tento literárny postup už pár krát použila) a šikovne využíva pritom detskú logiku aj vyjadrovací jazyk. Náhodný dospelý čitateľ tak vstupuje do nepoznaného sveta (na ktorý už dávno zabudol, aj keď kedysi možno niečo podobné prežil). 

     Keďže je kniha v češtine a neviem, či bude prekladaná, slovenský detský čitateľ sa k nej možno nedostane.  Detské ohlasy na knihu budem musieť niekde vyhľadať. Pre mňa ako dospelého je autorkin typický štýl zážitkom. O jednej z predchádzajúcich kníh, určených deťom (Kdo zabil snížka) som niekde čítal, že (pre deväťročných) „...píše ako deväťročná“. A v tom je to čaro. Žiadne dvojznačné odpovede a inotaje, jednoduché „čiernobiele“ myslenie a detské riešenia „spravodlivosti“.  Tak sa na chvíľku ocitnete v paralelnom svete detí, ktoré popri svojich problémoch, prioritách a malých víťazných alebo prehraných vojnách berú svet dospelých milostivo na vedomie.    

Klub divných dětí

   

   

Príbeh z Prašiny pokračuje. Vitajte v Krchleboch.

Prašina 2 – Čierny merkurit (Vojtěch Matocha, Artforum 2019, slovenský preklad, originál Paseka 2019)

     Krátky výlet do Prahy. Knižný veľtrh je príležitosťou k rýchlemu stretnutiu s viacerými obchodnými partnermi. Dlhá cesta nočným vlakom sa končí v centre Prahy o siedmej ráno, a tak mám do dohodnutej 15tej dosť času, aby som si obľúbené mesto trochu užil.

  

     Nastúpim do metra a trochu naslepo sa rozhodnem, že sa pozriem na vinohradský chrám  Najsvätejšieho srdca Pána od Josipa Plečnika.  Vystúpim však už na Náměstí Míru, veď sa trošku prejdem.  Korunní, alebo Slezská? To je jedno. Slezská. Ohrada okolo stavby, zákaz vjazdu. Zabočím do prava. Sivé staršie domy nevnímam. Cesta sa stočí mierne do kopca a pokračuje prejazdom popod dom s barokovými štukami. Asfalt strieda kamenná dlažba. Pouličné lampy vyzerajú ako plynové. Asi pešia zóna, nevidím tu žiadne autá. O niekoľko metrov vyššie prechádza cez križovatku povoz ťahaný koňmi. Fíha. Dostal som sa do filmových ateliérov? Tak vernú scénu 19. storočia som ešte nevidel. Oproti prechádza muž so ženou a zvedavo si ma prezerajú.  Cítim ich pohľady ešte na chrbte, keď sa minieme. Hm. Čudné, asi tu nepatrím. Vytiahnem mobil, aby som zistil, koľko je hodín a pozrel si v mapke, kde som sa vlastne dostal. Vypnutý. Vybitý. Pred polhodinkou som mal ešte 80% energie batérie. Spoľahnem sa na svoj orientačný zmysel a otáčam na tušený smer Nové město. Ulice sú však na prvý pohľad zúfalo podobné a priechod späť na Vinohrady nemôžem nájsť. Stretávam postaršiu ženu s modlitebnou knižkou v ruke a opýtam sa jej, kde vlastne som a ako sa dostanem na Mírák. Mojej slovenčine nerozumie úplne dokonalo, ale predsa mi nakoniec povie „Jó, pane, jste na Prašině. Zkuste teď rovně a za svatoludmilskou kašnou po schodech doleva a dolů“. Zlatá pani. Po štvrťhodine som sa ocitol v priechode domu s obchodíkmi. Vo vrecku mi cinkol messenger. Vypnutý mobil? Nie, zapnutý, batéria 79%. Predo mnou Kafé Zoubek. Objednám si cappucino a malý toast. Mladej baristky  sa opýtam na Prašinu. Nie, o Prašine nepočula. V Prahe je krátko, začala tu pred dvomi rokmi študovať. Opýtam sa na popoludňajšom posedení, možno sa dozviem viac.

-

     Čierny merkurit je pokračovaním dobrodružného románu pre mládež od 9 rokov. Ako pri prvom dieli knihy, vekové odporúčanie by som možno posunul, každopádne kniha bola výborným a pútavým čítaním aj pre mňa už dlho dospelého. Dobrodružstvo Jirka a En pokračuje a rozvíja sa do ďalších veľmi nepríjemných udalostí. Strhujúci dej sa opäť zastaví až na poslednej strane, autor neváha pridať obete i zranených.  Koniec, hmm, ako-tak dobrý (myslím tým dobrý pre hlavného hrdinu, pre nás čitateľov výborný a vzrušujúci), ale nie je to všetko a stretneme sa v treťom dieli.

     

     Čítal som českú verziu, originál je veľmi dobre napísaný, slovník čitateľsky príjemný. Jediný výraz, ktorý Vojtěch Matocha použil a bežne som sa s ním nestretol, bolo krásne slovo „slyšiny“ (zvukové halucinácie, presný výklad slova a tak je to uvedené v slovenskej verzii).  

     Knižka je opäť ilustrovaná komiksovým ilustrátorom Karlom Osohom, aby ste si ponurý príbeh vedeli aj obrazovo predstaviť. Pri čítaní si pre istotu občas skontrolujte mobil a fungovanie elektriny. Nikdy sa nedozvieme, kde všade svoj antienergetický stroj Hanuš Nápravník namontoval... 

Čierny merkurit

Praha od Silvestra do Silvestra. Pestrý rok dvoch rodín a niekoľkých samotárov s dobrým koncom.

Nejlepší víkend (Patrik Hartl, Bourdon 2018)

     Oddychové čítanie od jedného z najpopulárnejších českých autorov. V tejto knihe autor opisuje  jeden kalendárny rok dvoch bežných pražských rodín (a slobodných mladých ľudí). Hlavní hrdinovia sú previazaní pracovne alebo rodinne s úspešnou zážitkovou agentúrou. Okrem rodiny majiteľky spoločnosti nie sú vyslovene bohatí, ale žijú v podstate zabezpečeným životom strednej triedy. Materiálne problémy teda neriešia. Ich problém je v partnerských vzťahoch. Hrdinovia v strednom veku bojujú s rozpadom manželstva, mladší zase s vytvorením vzťahov, ktoré im často nevydržia. Niektorých z nich to trápi, iní prichádzajú na to, že single je pre nich vlastne lepšie. V manželských vzťahoch vyrastajú ešte i deti mladšieho i školského veku, ktoré si občas rodičovské turbulencie pretrpia...

     V každej kapitole je hlavným hrdinom jedna z postáv. Jednotlivé príbehy sa vyvíjajú a dramatizujú. Jedna z rodín sa rozpadá, druhá sa zachráni, jeden z mladých hrdinov nájde, skoro stratí, ale nakoniec vybojuje životnú lásku. Patrik Hartl prisúdil úlohu tých nezodpovednejších a zrádzajúcich mužským postavám (??!😁). Nakoniec však všetko sa skončí (v rámci 12 mesiacov) dobre.  Ak hľadáte pozitívny príbeh o hľadaní zmyslu partnerského vzťahu a rozprávku pre dospelých, je to kniha pre vás.

     Prečo rozprávka? Autor sa síce veľmi zľahka dotkne chorôb a smrti, v zásade sa však vďaka výberu hlavných postáv existenciálnym problémom ako je chudoba a spoločenské vylúčenie vyhýba – všetci sú v podstate pracovne úspešní kreatívni ľudia. Nadškrtne aj život starších postáv v prednovembrovej minulosti (jedna z nich mala dobrý džob u vtedajšieho komunistického prezidenta), ale opäť sa elegantne vyhne akémukoľvek posudku vtedajšej strednej triedy, ktorá svoj životný štandard musela platiť loajalitou alebo často až nadprácou socialistickému režimu. To mi trošku vadí, aj keď Hartl je odo mňa o generáciu mladší a teda posledné roky „komunizmu“ prežíval ako mladší teenager a možno si jeho odvrátenú stranu už nepamätá.

     Ale inak dobré, vtipné čítanie vo formáte „do vlaku“. Prečítam si aj ostatné.

nejlepší víkend

Popis jedného zápasu

Vladimír Palko: Šiel som až na hranu (Karol Sudor-Vladimír Palko, N Press 2019)

     Do konca roka chýba už len jeden deň. Po krátkom rozhodovaní som sa prikloním k uverejneniu posledného príspevku v roku o knihe, ktorú som síce prečítal rýchlo, zanechala však vo mne veľa ťažkých otázok, na ktoré som si osobne úplne poctivo neodpovedal. Jej ústredná téma je taká silná, že prechádza ako deliaca čiara aj medzi mojimi priateľmi a známymi tam, kde som to doteraz tak intenzívne nevnímal.

     Rok 2019 bol naozaj plodný na výborné a zaujímavé knihy. Tesne pred Vianocami vyšla novinka vydavateľstva N Press – rozhovor reportéra Denníka N s bývalým politikom, matematikom, učiteľom a dnes už i publicistom RNDr. Vladimírom Palkom. Karol Sudor sa prezentuje ako reprezentant a obhajca liberalizmu, ktorý kladie otázky zástancovi klasickému kresťanskému konzervativizmu.

     Vladimíra Palka si dlhé roky ako politika a človeka vážim. Jeho odchod z radov KDH bol pre mňa jednou z príčin, prečo som túto stranu prestal voliť. Možno dočasne. Aj preto som so záujmom siahol po vyše 400 stranovom rozhovore.  A neľutoval som. Bolo to vzrušujúce čítanie.

     Drzo som si požičal na názov článku Kafkov Popis jedného zápasu, pretože kniha zápasom je. Pán Palko správne vníma celú svoju politickú kariéru ako zápas. Zápas o charakter štátu, zápas o charakter materskej strany – KDH, zápas s ideológiou liberalizmu, ktorú chce poraziť. A v neposlednom rade sa „pasuje“ aj so svojim „spovedníkom “ a často oponentom Karolom Sudorom.

     Kniha bola často pre mňa futbalovým zápasom anglickej Premier League, v ktorej nedrukujem ani jednému z mužstiev, ale dobrému športu.  (Prepáčte p. Palko, boli ste v defenzíve, takže viac som bol pri Vás.)  Prvá tretina rozhovoru je venovaná detstvu, štúdiám a počiatkom formovania osobnosti v styku s katolíckym i svetským disentom. Jeho láska k rodine a pevnosť viery vo mne nezanecháva žiadnu pochybnosť.

     Otázky pokračujú už do čias, ktoré si viac-menej dobre pamätám (revolúcia a neskoršie roky), aj keď len z pozície vidieckeho pozorovateľa. Tu som sa miestami musel usmiať...  Z Vladimíra Palka sa stáva politik. Určite dobrý, charakterný politik, ale v jeho „speaku“ sa opakovane objavujú slová podraz, zrada, porušenie dohody, naše zásluhy a pod. Nikdy som v žiadnej politickej funkcii nebol, ale roky viem, že politika a vládnutie je neuveriteľne tvrdá súťaž, v ktorej aj spolusediaci kolega striehne na vašu osobnú chybu. Niektoré odpovede VP v tejto časti sú preto pre mňa ťažšie prijateľné.

     Táto kapitola sa samozrejme dotkne i osoby JUDr. Jána Čarnogurského, zakladateľa KDH. Jeho postava si určite zaslúži v dejinách zhodnotenie a ocenenie. Sám respondent, jeho dlhoročný priateľ a obdivovateľ ho síce obhajuje, avšak súčasne v inej kapitole priznáva, že v poslednom období má určité výhrady k postojom a názorom JČ.

     Posledná časť rozhovorov, venovaná zásadným rozdielom medzi liberalizmom a konzervativizmom podľa Vladimíra Palka, je pre mňa najťažšie čítanie. Tu padli aj najostrejšie zásadné otázky. Karol Sudor je miestami vtiahnutý do dialógu ako oponent a pár otázok bolo už pre mňa naozaj na hrane. Naopak, niektoré fakty, ktoré Vladimír Palko použil (a použil ich aj vo svojej knihe Levy prichádzajú),  Sudor preukázateľne označil ako mierne prispôsobené a teda manipulované. Zápas bol teda naozaj vygradovaný.

(Tém a mien je v knihe samozrejme spomenutých ďaleko viac, nechcem prípadného čitateľa oberať o zážitok a prekvapenie.)

     Náročný dialóg dvoch nezlučiteľných názorov na svet končí tak, ako by som od Vladimíra Palka a Karola Sudora očakával. Napriek nezhode džentlmenským poďakovaním prvého z nich za priestor a otázky, ktoré mu p. Sudor položil. (Tak som to pochopil ja...)

Vladimír Palko: Šiel som až na hranu

Čaj u pani barónky Czóbelovej

 Posledná k&k barónka (Silvester Lavrík, Dixit 2019)    

     Štyri kilometre za Kežmarkom, v dolinke, sa nachádza malebná dedinka, dnes už mestská časť Spišskej Belej, Strážky. Hlavná cesta, ktorá ju pretína, obchádza jej väčšiu časť. Autom a autobusom však míňate to najkrajšie, čo sa v obci nachádza. Hneď na začiatku idete okolo dlhého oblúkového plota, ktorý oddeľuje park pod cestou. V parku sa nachádza renesančný kaštieľ a oproti nemu malebný gotický kostolík bez veže s renesančnou zvonicou. Aj neznalec si ako prvé všimne cimburie zvonice a kaštieľa, poznávací znak spišskej renesancie.

     

     Kostolík bol dlho skrytý za budovou malotriedky, ktorú (vážne myslené) osvietené vedenie mesta Spišská Belá pred niekoľkými rokmi dalo zbúrať a poskytlo návštevníkom a i len prechádzajúcim malebný pohľad na susediace architektonické pamiatky.

     Do tohto prostredia vložil Silvester Lavrík dej nového dokumentárneho románu Posledná k&k barónka.   Povojnové roky a nástup komunistickej moci znamenali definitívny zánik šľachtického stavu v Československu. Keďže išlo o relatívne bohatú vrstvu, k tomu s nemeckými alebo uhorskými koreňmi, často sa uchýlila k emigrácii alebo v horšom prípade bola deportovaná na základe Benešových dekrétov. Niekto tu aj z rôznych dôvodov nakoniec ostal.

    

     V chátrajúcom kaštieli zostala barónka Margita Czóbelová, ktorú komunistická moc nechala veľkodušne obývať 4 miestnosti z rozsiahleho sídla. Jej spomienky zaznamenáva v rozhovoroch podivná postava Šlauka Probiera. Celý dej autor naznačuje, že Šlauko bol nasadený udavač. Skôr však nešťastný človek, celý život hľadajúci svoje miesto, ktorý barónke neublížil. V jeho poznámkach sa vynára nám neznámy svet stáročia pretrvávajúch rodov. Barónka plynule prechádza v dialógoch zo slovenčiny do nemčiny a maďarčiny a miestnej spištiny. Glosuje (povojnovú) súčasnosť.  Berie čitateľa na prechádzky po rozsiahlom parku, ktorý  jej štolba Bálint nestíha kosiť, keď nová moc zakáže miestnym sedliakom v kaštieli pomáhať. Jazdí na koni a spomína na túry v Tatrách. Cestuje do Kežmarku v bričke. A maľuje. Veď bola neterou baróna Ladislava Mednyánszkeho, ktorého obrazy sú základom expozície SNG v dnešnej kaštieľnej galérii.

     Vzdelanie, rozhľad a vedomie rodovej histórie, prepletenej s „veľkými“ dejinami Uhorska kontrastuje s hrubosťou nových nastupujúcich pánov. Jej (barónkina) prehra je v kontexte storočia pretrvávajúceho rodu však ak nie dočasná, tak určite len zdanlivá...

     Barónka Czóbelová zomrela v roku 1972 a mnohí Kežmarčania a Belančania si ju ešte pamätajú. Ostatné postavy som väčšinou nepoznal, možno ich autor dotvoril, možno premenoval, čo však nič nemení na jej príbehu o dožívaní miznúceho starého sveta.

Posledná k&k barónka            

Nový tatranský sprievodca trochu inak

Tatranské hrebene – názvoslovie (Viktor Uherka, vlastným nákladom, 2019)

     

     Začnem tým, že som síce podtatranec, ale Vysoké Tatry nemám prechodené a prelezené. Nie som znalcom Tatier ani turistom, aj keď v podhorí a v tatranských osadách sa často a rád s rodinou pohybujem. Každé ráno začínam pohľadom na Lomnický štít (vlastne dnes nie, bola hustá hmla). Turistických sprievodcov a mapy ako kníhkupci sledujeme dlhé roky a v našom kníhkupectve sme predávali prakticky všetko, čo bolo dostupné na slovenskom trhu.

   

    Legenda medzi knihami tohto žánru bol dodnes žiadaný horolezecký sprievodca Arna Puškáša z 80tych rokov. Netypickým sprievodcom bola a doteraz je (v predaji) kniha Laca „Tatka“ Janigu Tatry z oblakov, kde sú chodníky vyznačené na leteckých záberoch. K týmto dvom knihám si dovolím priradiť novinku mladého horolezca Viktora Uherku.

    

    Tatranské hrebene – názvoslovie, 1. diel Kopské sedlo - Javorové sedlo je podrobným popisom vrcholov, hrebeňov, skalných stien, plies a ostatných skalných útvarov Vysokých Tatier. Všetky popisy sú priamo na 83 fotografiách. Autor doplnil fotografickú časť o textový popis hrebeňových skupín a slovensko - poľské názvoslovie, keďže poľské názvy prírodných útvarov Tatier (a napríklad aj maďarské) sa často výrazne líšia od slovenských. Fotografická časť obsahuje aj anglický preklad textu k fotografiám.  

     

     Fotografický sprievodca Viktora Uherku zaujímavé a nadpriemerné dielo, určené klientele, ktorá jeho precíznosť ocení. Nadčasová kniha je zdrojom na dlhé roky. Hlavne, aby vytrvalosť športovca vydržala autorovi pri vydaní ďalších predpokladaných 3 dielov, pretože prvý diel stojí za to.        

Dejiny ľudstva ako dôsledok systémovej chyby

Ľudstvo (Tom Phillips, Eastone Books 2019)

     Ak si chcete oddýchnuť od negatívnych správ, ktoré k nám denne prichádzajú, skúste si prečítať knihu Ľudstvo - Stručné dejiny toho, ako sme všetko pos*ali. Autor knihy, Tom Phillips popísal v 10 kapitolách najväčšie omyly v dejinách ľudstva.

     Niektoré z nich mali podľa autora fatálne dôsledky na chod dejín, vznik alebo zmenu hraníc štátov, alebo na život miestneho obyvateľstva, alebo zmenu prírodných podmienok krajiny.  

     Kapitoly tvoria previazané príbehy osobných omylov a zlyhaní panovníkov, vedcov, cestovateľov, ktoré sú podané ľahkým vtipným tónom.

- Známejšie i  neznáme fakty o neúspešnom ťažení v Rusku najprv Napoleonom, potom Hitlerom, ktorý sa u Napoleona nepoučil, neúspešné objaviteľské cesty Kolumba a ďalších objaviteľov.

- Omyly sovietskych a čínskych prírodovedcov, direktívne presadené totalitným vedením.

- Slepé uličky vedy, ktoré boli odhalené a odstránené až po mnohých rokoch.        

- Vojenské omyly od staroveku až po dnešok, ktoré stáli armády množstvo životov.

- Nakoniec súhrn protirečení veľkých vedcov, ktoré boli zakrátko nimi samými vyvrátené a predpoveď ďalších možných katastrof, ktoré si naším neekologickým chovaním na Zemi a dnes už aj v blízkom kozmickom priestore pripravujeme.

Každá kapitola končí i „TOP 5“ najväčších lapsusov a pochybení v histórii popisovanej oblasti. 

     Príjemná a poučná knižka je na necelý týždeň čítania. Neunaví vás množstvo mien, z ktorých veľkú časť poznáte, na príbehoch, často veľmi krutých, sa skôr zabavíte a zistíte napríklad, že Vikingovia v Grónsku vyhrali jednu z dôležitých bitiek len vďaka tomu, že sestra ich vojvodcu Leifa Eriksona Fredrys vyľakala Grónčanov tým, že si  o*****la  **sia.   😀😀😀

knihu nájdete na stránke alterego.sk