Viktor, Hana, Eva. Jeden školský rok, jeden príbeh v dvoch rozprávaniach.

Kdo zabil Snížka a Nejlepší pro všechy (Host 2017)

     Možno poznáte (ešte stále) mladú scenáristku a spisovateľku Petru Soukupovú. Okrem poviedok, ktoré v Česku vychádzajú v zborníkoch vydavateľstva Listen, napísala už 7 románov (z toho 2 sú skôr pre deti). Ako prvú knihu som od autorky prečítal knihu troch noviel pod názvom Zmizet. Tri príbehy o nevyslovenom „dusne“ v rodinách, ktoré rodičia nemohli alebo nechceli riešiť a dopadalo na zdanlivo slabšieho súrodenca – či už vekom alebo jeho postavením v rodine – kde bol iný alebo utajený otec.

     Petra Soukupová sa tiež vekom mení – môj osobný dojem z jej novších kníh je, že vidieť, že sa stala matkou a založila si rodinu. Jej popisy vzťahov matky a dieťaťa sú, povedal by som, láskavejšie ako v prvých knihách, čo však neuberá na kvalite – zatiaľ som všetky jej romány so záujmom a bez momentu nudy prečítal . Takými sú aj momentálne posledné vydané knihy Kdo zabil Snížka a Nejlepší pro všechny.  

     Knižky vyšli naraz na Vianoce 2017, prvá je pre deti, druhá je pre dospelých. Presnejšie povedané, prvá je síce písaná pre deti, ale môžu si ju prečítať aj dospelí, keďže deje oboch kníh sa prelínajú a sú popísané z detského a dospelého pohľadu. Zo zvedavosti som neodolal a prečítal som si najprv detský príbeh a potom román pre dospelých a bolo to výborné (a neobvyklé).

     Hlavnou postavou detského románu je vlastne pes. Problémový pes a školopovinné deti, ktoré žijú svojimi 9ročnými problémami kamarátstiev, nepriateľstva, porovnaní mesto-dedina, bohatší-menej majetní. Tieto postavičky prejdú do románu Nejlepší pro všechny, kde hlavnou postavou sa stane jeden z nich, Viktor z Prahy, ktorý všetko má, je „mazánek“ a je zlý. Za to však môže do veľkej miery jeho matka Hana, samoživiteľka, ktorá chlapca nezvláda a zavesí ho na krk svojej matke Eve, ktorá žije na dedine. Krok, ktorý syn vníma od matky ako zradu, nie je jednoduchý ani pre Evu. Babička Eva, ktorá má už svoje roky, sa totiž dostáva do situácií, v ktorých má pocit, že výchovu Viktora nezvládne. Chlapec „zaděláva průšvihy“ v škole aj doma a časom je už vo vleku svojej zlej povesti (recidivista J), aj keď je v situácii úplne nevinne... Ale Viktor aj Hana sú inteligentné postavy a pomaly v nich nastane zmena. Treba prečítať, je to zaujímavo napísané a už by som prezradil priveľa. Čo bude vlastne najlepšie pre všetkých?

     Petra Soukupová je majster svojho remesla. Či píše príbeh z Prahy, malého mesta alebo z dediny s 200 obyvateľmi, prostredie, postavy a vzťahy opíše živo a uveriteľne. Nielen pri spomenutých dvoch knižkách mi často napadlo „to je presne vystihnuté“ alebo „ja by som to decko asi už prehol cez koleno a práva dieťaťa by boli prudko obmedzené“. Postavy pracujú v bežných povolaniach, prežívajú životné situácie, ktoré nie sú hraničné, aj keď sú nepríjemné a stávajú sa aj nám, čitateľom. Už sa teším na niečo ďalšie, ak pani autorka bude mať na knihu čas.          

Knihy nájdete napríklad  na stránkach

Kdo zabil Snížka

Nejlepší pro všechny

Polrok pod stanom s losom

Doppler (Erlend Loe – Premedia 2012)

     Hlavný hrdina stratí otca, spadne z bicykla a rozhodne sa odísť z mesta, od manželky a 2 detí a z práce do lesa. Zabije losiu samicu a začne sa starať o jej mláďa, ktoré pomenuje Bongo. Takmer pol roka žije z jej mäsa a rozhodne sa žiť z výmenného obchodu mäso za potraviny a iné veci, nutné na prežitie v divočine. Vypomáha si aj krádežami v obchodoch i domoch.          Pri jednom z vlámaní sa skamaráti so starým Düsseldorfom, ktorý sa svojsky vyrovnáva s dávnou stratou otca, padlého vojaka Wehrmachtu. Stretáva najprv veľmi nepriateľsky ladeného „pravičiara“ a kolegu zlodeja Rogera a vytvoria spolu podivnú komunitu.

     

     Mladý los Bongo je samozrejme stálym členom jeho lesnej domácnosti. Nepochopiteľne pravidelne  prehráva pexeso s Dopplerovým synom Gregusom, ktorý s ním zostáva počas víkendov. Skamaráti sa s "pravičiarovým" psom a takmer začne ignorovať svoju druhovú odlišnosť :-).     Doppler je príjemná ľahká oddychovka bez dramatickej zápletky, tragédie, lásky alebo dobrodružstva.   Možno obsahuje odkaz k láske k prírode a istú potrebu samoty od civilizácie... Nezabudnime, že rozprávač začal tým, že si rozbil hlavu a jeho pohľad na život a svet je trošku rozhojdaný. Berme jeho príbeh ako textovú tabletku na spanie.  

Doppler 

Urob si raj

Ako bitka pri Bielej hore položila základ moderného Česka: Urob si raj (Mariusz Szczygiel – Absynt 2019)

    
      Už počas čítania knihy som premýšľal, čím začať. Po Szczygielovom Gottlande som sa úprimne tešil na ďalšie postrehy a príbehy z krajiny, o ktorej si myslím, že ju dôverne poznám. Nie, nepoznám.

     Máme po otcovi v Česku príbuzných, 4 roky som študoval a dokonca býval s Čechmi a Moravanmi, potom rok som strávil na vojne na Morave opäť v českom prostredí. České televízie a rozhlas sledujeme minimálne polovicu času stráveného „pred bedňou“.  To je však len virtuálny kontakt, s bežným obyvateľom Česka prehodíme 2-3 vety, ak sme na dovolenke alebo ak k nám príde ako zákazník do kníhkupectva a to je na poznanie Česka málo. Nič. Aj preto ma niektoré postrehy poľského spisovateľa prekvapili. 

     Najprv by som rád spomenul výbornú tenkú knižku Martina Šimečku Medzi Slovákmi, v ktorej ako rodený Čech, ktorý vyrástol v Bratislave, okrem iného porovnáva odlišné črty Čechov a Slovákov. Oba národy svoju krajinu milujú, ale každý trochu iným spôsobom. Je to napríklad vidieť na vzťahu k pamiatkam a prírode, miestnej turistike a propagácii v českých a slovenských médiách. Šimečka píše, že Česi sa vo svojej krajinke udomácnili a pretvorili si aj prírodu na svoj obraz (panské lesy, rybníčky, obory, regulované riečky - „Zemský ráj to napohled“). Po svojej krajine radi cestujú a celé generácie si k nej budujú osobný vzťah. Slováci, žijúci pod dvomi pásmi hôr, takúto možnosť do istej miery nemali, hory ich izolovali a svojou nepriepustnosťou vyvolávali rešpekt. (Dodnes máme napríklad cez horský predel na cestách prepájajúcich sever a juh len dobšinský tunel a tunel pod Braniskom). Postupne sa to iste mení – každý víkend vidíme pod Tatrami množstvo značiek áut z iných regiónov, ale rozdiel medzi rozsahom českej a slovenskej domácej turistiky určite je. Približne tak v posledných kapitolách v porovnaní Česka a Slovenska naznačil Šimečka.      

     Takto pripravený som sa ponoril do čítania knihy Urob si raj.  

     Nová kniha Szczygiela v podstate nadväzuje na Gottland. Okrem obrazov niekoľkých súčasných osobností českej kultúry sa venuje poľskému pohľadu na českú religiozitu, respektíve ateizmus, jeho historické príčiny a vývoj. Oproti Čechom sú Poliaci aj Slováci väčšinovo formálni veriaci. Autor naopak vo svojej reportáži naznačuje, že českí veriaci skôr svoju vieru v práci utajujú. (?) Ďalej sa venuje návšteve pápeža Benedikta XVI v ČR, ktorá sa stretla s vlažným miestnym záujmom. Spomenie pôsobenie poľských kňazov v Čechách. Najznámejším je populárny dekan farnosti Litomyšl Zbigniew Czendlik, moderujúci televízny magazín ČT Uchem jehly. Autor však naznačuje v rozhovore s anonymnou Češkou, že misia Poliakov nie je prijímaná zo všetkých strán kladne. (Pretože katolíci, pretože cudzinci - Poliaci). Odmietavý vzťah k cirkvi a náboženstvu však nevylučuje ich záujem o  historické (a cirkevné) pamiatky a tradície, súvisiace s náboženskými sviatkami. (o tom nepíše, to je moja osobná skúsenosť)       

     Skutočne prekvapený som bol z kapitoly, venovanej (ne)pochovávaniu. O trende kremácie zosnulých bez civilného alebo cirkevného obradu v Česku som nepočul. Autor to zdôvodňuje vyslovene materiálnymi dôvodmi. V kontexte obrazu racionálneho a ateistického českého človeka toto tvrdenie by malo platiť. Musím sa opýtať českých priateľov, či je to skutočne všeobecne tak.

     Mariusz Szczygiel sa v knihe venuje aj zaujímavým výrazným osobnostiam. Stretáva sa s fotografom Janom Saudkom, sochárom Davidom Černým, spisovateľkou Halinou Pawlowskou. Krátko cituje Milana Kunderu a Pavla Kohouta, a hneď prvú kapitolu venuje jednej z najrozporuplnejších osobností českej literatúry a filozofie, Egonovi Bondymu. Od Bondyho sa dostáva aj k zakladateľovi surrealizmu Karlovi Teigemu ak Bohumilovi Hrabalovi. Pripomenie v krátkych postrehoch aj zlomové dejinné udalosti - heydrichiádu, komunistický prevrat, rok 68 a účasť poľskej armády na okupácii i nežnú revolúciu s príbehom domnelo zabitého študenta Martina Šmída. Na niekoľkých príkladoch spomenie zaujímavú českú povahovú črtu - individualizmus a schopnosť sebairónie a odstupu. Nepíše o veľmi silnej miere empatie a nezištnosti v kritickej situácii - Česi ako národ radi ochotne pomôžu sebe i iným v núdzi materiálne i finančne, stačí si spomenúť, že medzi prvými dobrovoľníkmi počas tatranskej kalamity boli české brigádnické skupiny.   

     Popri tom sa občas „obtrie“ o rozdielne črty poľskej povahy v porovnaní s českou. Už na obálke je citát „Máme radi Čechov. Je to národ, ktorý má úplne iné chyby, ako my.“ Áno, aj ako my na Slovensku.

     Kniha je výborná i vďaka kvalitnému prekladu do slovenčiny. Miroslav Zumrík, ktorý prekladal i spomínaný Gottland, citlivo ponechal niektoré citáty v češtine a pripravil nám zaujímavé  a vtipné čítanie.
   

Urob si raj

Modlitba za Owena Meanyho

Krátky bohatý život netuctového chlapíka: Modlitba za Owena Meanyho (John Irving – Slovart, dotlač 2019)

     Johna Irvinga ako autora mám rád, jeho romány sú pre mňa príjemným čítaním a tak som siahol po Modlitbe za Owena Meanyho. Rozsah ma trošku strašil, vyberám si skôr knihy okolo 300 strán, táto kniha má skoro dvakrát viac a čítal som ju vyše dvoch týždňov. Sú knihy, ktoré vás nechytia vôbec, alebo chytia ihneď, alebo v určitom okamihu „vás zlomia“.  Príbeh Owena Meanyho je tretím prípadom, pre mňa sa rozbehol zhruba za polovicou (samozrejme, že knihu neodporúčam čítať od tohto bodu, keďže súvislosti musíte mať načítané, aby ste chápali množstvo odvolávok a celý dej).

     

     Román je príbehom netuctového chlapca nielen fyzickým vzrastom, ale aj inteligenciou a jeho rovesníka a celoživotného dobrého priateľa Johna. Spolu prechádzajú základnou, strednou a vysokou školou v jednom z najmenších štátov USA, New Hampshire (ktorý je opakovanou kulisou románov Johna Irvinga) od počiatku 50tych rokov až do roku 1968. Paralelný dej zachytáva už zrelého muža Johna v roku 1987, učiteľa cirkevnej strednej školy v Toronte, komentujúceho americkú politiku a predovšetkým prezidenta Ronalda Reagana.

     Nie sme Američania a neprežili sme si traumu Irvingovej generácie. Nedorastali sme na začiatku úmornej neúspešnej vojny vo Vietname, vktorej padlo skoro 50000 amerických vojakov. Nepamätáme si vraždy bratov Kennedyovcov ani striedanie prezidentov, ktorí si s konfliktom neporadili (spomínaný Ronald Reagan bol v tomto období guvernérom Kalifornie). Irving sa v tejto (smutnej) knihe plnej čierneho humoru s traumou vyrovnáva a odsudzuje ústami rozprávača Johna a druhého hlavného hrdinu Owena zodpovedné politické elity zľava-doprava. Rovnako však naloží i hipíkom a mierovým hnutiam, o ktorých hovorí, že kým sa ich vojna priamo nedotkla (napríklad odvodom do armády), boli rovnako pasívni a tvárili sa, že sa nič nedeje, minimálne v prvých rokoch vojny. Opakujem, že nie som Američan, ktorý prežíval dospelosť v 60tych rokoch, Ronald Reagan pre mňa zostáva prezidentom krajiny, ktorá položila na lopatky Sovietsky Zväz, čo znamenalo zrútenie sovietskeho bloku vazalských štátov, do ktorého sme patrili i my. Johnove komentáre z roku 1987 som teda prečítal trochu s určitým odstupom.

    To však neuberá na kvalite a dynamike príbehu, keďže ťažisko príbehu je v 50-60tych rokoch. Owen je talentovaný, ale svojhlavý študent, ktorý v hľadaní spravodlivosti nerobí kompromisy, John (aj keď na to netlačí), celý život hľadá svojho skutočného otca a Owen mu v tom pomáha. V malom mestečku pôsobí niekoľko protestantských cirkví na čele s výraznými pastormi. Ďalšou výraznou postavou je Johnova divoká až neovládateľná sesternica Hester.  Od detstva je zaľúbená do Owena (aj on do nej), ale jeho životné rozhodnutie, ktoré sa mu stane osudným, neovplyvní.

    Predčasná smrť hlavného hrdinu však je autorom dlho dopredu naznačovaná, aj keď do posledných strán môžete len tušiť ako a prečo. Veď vlastne to je autorova výhoda, že on to už vie a vás – ak chce – do konca potrápi. 

     Ak sa pre knihu rozhodnete, čaká vás príjemné a vo veľkej miere zábavné vyše 500stranové čítanie z pokojného malomesta o americkej mládeži 60tych rokov a o pre ňu ťaživej hrozbe nástupu do armády, ktorá je nasadená v zložitom vojenskom konflikte.       

Modlitba za Owena Meanyho

Kníhkupec z Kábulu

Ako fungujú v ťažkých pomeroch rozvrátenej krajiny pre nás normálne veci..
Åsne Seierstad: Kníhkupec z Kábulu (Absynt 2019, slovenský preklad)

     Afganistan je ťažko skúšaná krajina, ktorá je posledných 20 rokov v spravodajstve, pričom pozitívne správy o dianí v nej sú naozaj minimálne. Vojnový zmätok a trápenie trvá v ňom dlhšie. Ťažkú porážku v ňom utrpela sovietska armáda v rokoch 1979-89 v snahe udržať v ňom komunistickú moc, od roku 2001 dodnes bojuje medzinárodná koalícia, vedená Američanmi v podstate o potlačenie extrémneho islamistického režimu Talibanu, ktorý vytvára zázemie pre teroristické skupiny.      

     Na pozadí bojov a zmien režimu v krajine žijú bežní ľudia, ktorí nebojujú, chcú normálne žiť, avšak namiesto toho prežívajú v krutých i nádejnejších obdobiach, utekajú z krajiny a s nádejou sa vracajú.  O takejto rodine píše aj nórska reportérka Åsne Seierstad, ktorá sa vypravila do Kábulu hneď po páde Talibanu a prežila v rodine kníhkupca Sultána Chána 4 mesiace. (Ako sama píše, v rodine bola prijatá veľmi priateľsky a jej členovia sa k nej nechovali ako k afganskej žene, na ulicu však kvôli možnému obťažovaniu vychádzala v burke).

     Sultán Chan začal podnikať s knihami v 70tych rokoch dvadsiateho storočia a postupne zamestnal bratov a synov v troch kníhkupectvách. Dočkal sa komunistických razií a zatýkania, potom pálenia jeho kníh Talibanom. Ušiel do Pakistanu, po páde Talibanu sa vrátil. Príbeh jeho rodiny popísala autorka v malých príbehoch jeho synov, prvej manželky, matky a sestier. Chan, ako sám o sebe prehlásil, je liberál. Toto slovo v Kábule má trochu iný význam ako v Európe, aj keď na afganské pomery bol osvietený a vzdelaný človek a podľa svojich slov modlil sa len raz denne. V rodine sa však dodržiavali národné a náboženské zvyklosti. Sultán, jeho synovia a bratia radi si oblečú „západniarsky“ oblek a vo svojom obchodíku majú kolu a snickers, ale žena, sestra, dcéra je u nich vzduch a otrok.  Narodenie dcéry pre manželku je hrozba, že si muž nájde novú ženu.  Hlavne ženatý muž môže čokoľvek, pre slobodnú ženu akýkoľvek flirt alebo prejavený záujem je nebezpečný. Synovia despotickej hlavy rodiny to koniec-koncov tiež nemajú ľahké. Od tínedžerského veku nemajú možnosť študovať, aj keď autorka opisuje obdobie uvoľnenia a slobody - otec rozhodol, že budú pracovať v rodinnej firme. Najväčší pocit krivdy má najstarší syn Masúd a kníhkupcova najmladšia sestra Leila, ktorá mlčky trpí v rodine, ktorá si z nej urobila slúžku. 

    

     Inak si najmä ženy na svoj osud nesťažujú a ticho trpia. Neriešia vojnu, Taliban, aj keď hlboko vydýchli, keď bol zosadený. Žijú si v ponížení a v telesných trestoch, dokonca mužom v trestaní dcér, ktoré prekročia spoločenskú normu kradmým pohľadom na dvoriaceho chlapca, pomáhajú. Keď si ich príbehy prečítate, napadne vás jediné: To je hrozné. V ich ponímaní však je to celkom normálne, majú strechu nad hlavou a nehladujú. Nie je to málo, ale pre nás, neustále si sťažujúcich stredouerópanov / Slovákov, ťažko pochopiteľné. (A to je stále príbeh bohatšej "osvietenej" obchodníckej rodiny z hlavného mesta.) Ale o osobnú skúsenosť tentokrát nestojím.   

Kníhkupec z Kábulu na alterego.sk

Za touto ulicou, v neosvelenej štvrti, je svet, ktorý nepoznáš

Prašina (Vojtěch Matocha, Artforum 2019, slovenské vydanie)

     Ešte stále sú prázdniny, mládež má čistú hlavu a trávi voľný čas okrem iného i čítaním. V množstve zábavných "zvieratkovských" príbehov, detských fantasy a detektívok môže nájsť i dobrodružný príbeh prepínajúci medzi naším normálnym a paralelným svetom, ktorý je príťažlivý práve svojou nefantastickosťou.
  

     Prašina. Jedna z mála kníh pre mladších tínedžrov, ktorú som si na odporúčanie nášho priateľa a vydavateľa slovenského vydania prečítal. A neľutujem, bola to „jazda“.

     Dej knihy sa odohráva v Prahe, ktorú nepoznáme. Presnejšie vo fiktívnej štvrti Prašina, ktorá uviazla vo zvláštnej časovej slučke. Nefungujú v nej mobily, internet, nie sú v nej autá, dokonca ani elektrina a ľudia sú takisto uviaznutí na počiatku minulého storočia.

     Hlavný hrdina, tínedžer Jirko, býva už v „modernej“ Prahe a ide navštíviť deda, ktorý žije v Prašine. Dedo ho zverí neznámemu mladíkovi Erikovi a spustí sa lavína problémov, ktorých sa Jirko nezbaví ani doma v  „dnešnej“ Prahe.  A tak sa musí do Prašiny vrátiť aj s dvomi kamarátmi.     

     Niekde som čítal, že kniha pripomína svet Foglaroviek. No, síce nie som znalcom celého Foglarovho diela, možno trochu by štvrť Prašina mohla pripomínať Foglarove Stínadlá, svet sám pre seba. Je v nej všetko – zloduch-protivník s komplicmi, žiarlivosť a zrada, dokonca smrť, všetko v prijateľnej podobe pre vnímanie cieľového čitateľa od 9 rokov (aj keď si myslím, že každý deväťročný(-á) asi ešte nie, pridal by som v odporúčaní 1 až 2 roky). V tomto veku sú dva roky dosť veľkým rozdielom.

     Vojtěch Matocha je povolaním matematik a programátor a hneď mi pri čítaní  napadlo slovné spojenie „teória hier“. Viem si román predstaviť ako počítačovú hru. Hlavní hrdinovia sa dejom posúvajú metódou pokus-omyl, vracajú sa zo slepých uličiek, zatiaľ čo za chrbtom majú spomínaných protivníkov a taktiež kráti sa im čas na vyriešenie kľúčovej záhady. Pre čitateľa je to zábavné a súčasne ho od knihy nepustí (výborne!). Aj preto, že je to detská kniha, je v nej každá kapitola obohatená o výborné ilustrácie skúseného a nadaného komiksového autora Karla Osohu. Opisy exteriérov a interiérov, kde sa odohráva dej knihy, sú poctivé a dôkladné, ilustrácie v odtieňoch sivej len potvrdia to, čo by ste si na základe textu predstavili. 

    Slovenský preklad Prašiny je vydarený, pani prekladateľka prepáči, zrejme jej ušlo slovíčko „okamžik“. Vyrastie nám mladá generácia s jedným bohemizmom v slovnej zásobe, hádam to jazykovedci prežijú. 

    Možno bude kniha aj sfilmovaná, - radšej si počkajme, keď to naozaj bude a autor sľubuje aj jej knižné pokračovanie. Tešme sa. Latka je postavená vysoko.     

Prašina na alterego.sk     

(na stránke nájdete aj originálnu českú verziu a audioknihu v češtine)

Kto sa bojí, nesmie do lesa

Tajný život stromov (Peter Wohlleben – Tatran 2016, slovenský preklad)

     

Nikdy som síce nebol skautom, nechodil som do poľovníckeho krúžku, turistiku „robím“ poskromne, ale určite mám prírodu rád. Som zástanca skôr konzervatívneho bezzásahového ponímania ochrany – súhlasím s názorom, že aspoň malú časť lesov by sme mohli ponechať na starosť divej prírode.  Aj laikovi musí byť jasné, že holoruby krajinu odlesnia, vysušia, erózia pôdy zničí i rastliny a huby žijúce v lese. Na nechránených holinách sa vytratí zver. Takéto kopce po okolí pribúdajú a obnova trvá desaťročia. Deje sa s pričinením človeka – po tatranskej kalamite z roku 2004 krajina medzi Tatranskou Štrbou a Tatranskou Lomnicou je čoraz veselšia a zelenšia, ale verím, že niečo dokáže príroda zvládnuť aj sama, keďže tisícročia vznikala krajina bez (alebo napriek) zásahu človeka.

     

     Nedávno vyšla séria krásnych kníh o prírode od nemeckého lesníka a vedca Petra Wohllebena. Ako prvý bol vydaný Tajný život stromov. Les a prales je živým organizmom, stromy medzi sebou komunikujú a dokonca napríklad pri chorobe si pomáhajú. Dožívajú sa násobne vyššieho veku ako živočíchy – 100 rokov je v živote pralesného stromu ešte stále mladosť a prevažne hospodárske lesy, ktoré vidíme okolo nás, sú vlastne mladina, v ktorej všetky spomínané vzťahy sú vlastne na začiatku, ktorý pravidelne s motorovámi pílami „refrešneme“.   

     

     Názov prales som mal spájaný vždy s exotickou Afrikou, Južnou Amerikou alebo s juhovýchodnou Áziou. Pritom malé územia pralesov máme aj u nás.  Wohlleben pútavo opisuje, ako vzniká, ako veľké stromy chránia malé (ich „deti“) , alebo ako stromy „myslia“ (ukazuje to na príklade dubov a bukov) - po premnožení diviakov niekoľko rokov nerodia, keďže žalude a bukvice sú ich obľúbenou potravou, ale nezostávajú v zemi ako semienka – zárodky novej generácie spomínaných stromov.  Čo všetko sa deje v lese napovedia názvy kapitol hneď na 3. strane v obsahu: Etiketa stromov, Škola stromov, Drevená klimatizácia, Sociálna bytová výstavba, Chorý strom, Deti ulice a ďalšie.

     

     Kapitolky sú krátke, čítanie poučné, a nám, laikom zrozumiteľné, pritom často som mal pocit, že to predsa viem, že tieto súvislosti poznám.  Aj tak, keď teraz občas vstupujem do lesa, pozerám sa naň opäť iným pohľadom.

     

     Autor pokračuje ďalšími zaujímavými a rovnako kvalitnými knihami úvah, za všetky spomeniem aspoň Duševný život zvierat. V poslednom čase sa veľa hovorí  o tom, že „zviera nie je vec“. Okrem mačiek, psov a iných domácich miláčikov to rovnako platí i o lesnej zveri, ktorá si žije svojím životom.  Z mnohých myšlienok som si napríklad zapamätal autorovu výzvu „neprikrmovať!“.  Chcete vedieť prečo? Prečítajte si. 😉

Tajný život stromov

séria kníh Petra Wohllebena o prírode