Kníhkupec z Kábulu

Ako fungujú v ťažkých pomeroch rozvrátenej krajiny pre nás normálne veci..
Åsne Seierstad: Kníhkupec z Kábulu (Absynt 2019, slovenský preklad)

     Afganistan je ťažko skúšaná krajina, ktorá je posledných 20 rokov v spravodajstve, pričom pozitívne správy o dianí v nej sú naozaj minimálne. Vojnový zmätok a trápenie trvá v ňom dlhšie. Ťažkú porážku v ňom utrpela sovietska armáda v rokoch 1979-89 v snahe udržať v ňom komunistickú moc, od roku 2001 dodnes bojuje medzinárodná koalícia, vedená Američanmi v podstate o potlačenie extrémneho islamistického režimu Talibanu, ktorý vytvára zázemie pre teroristické skupiny.      

     Na pozadí bojov a zmien režimu v krajine žijú bežní ľudia, ktorí nebojujú, chcú normálne žiť, avšak namiesto toho prežívajú v krutých i nádejnejších obdobiach, utekajú z krajiny a s nádejou sa vracajú.  O takejto rodine píše aj nórska reportérka Åsne Seierstad, ktorá sa vypravila do Kábulu hneď po páde Talibanu a prežila v rodine kníhkupca Sultána Chána 4 mesiace. (Ako sama píše, v rodine bola prijatá veľmi priateľsky a jej členovia sa k nej nechovali ako k afganskej žene, na ulicu však kvôli možnému obťažovaniu vychádzala v burke).

     Sultán Chan začal podnikať s knihami v 70tych rokoch dvadsiateho storočia a postupne zamestnal bratov a synov v troch kníhkupectvách. Dočkal sa komunistických razií a zatýkania, potom pálenia jeho kníh Talibanom. Ušiel do Pakistanu, po páde Talibanu sa vrátil. Príbeh jeho rodiny popísala autorka v malých príbehoch jeho synov, prvej manželky, matky a sestier. Chan, ako sám o sebe prehlásil, je liberál. Toto slovo v Kábule má trochu iný význam ako v Európe, aj keď na afganské pomery bol osvietený a vzdelaný človek a podľa svojich slov modlil sa len raz denne. V rodine sa však dodržiavali národné a náboženské zvyklosti. Sultán, jeho synovia a bratia radi si oblečú „západniarsky“ oblek a vo svojom obchodíku majú kolu a snickers, ale žena, sestra, dcéra je u nich vzduch a otrok.  Narodenie dcéry pre manželku je hrozba, že si muž nájde novú ženu.  Hlavne ženatý muž môže čokoľvek, pre slobodnú ženu akýkoľvek flirt alebo prejavený záujem je nebezpečný. Synovia despotickej hlavy rodiny to koniec-koncov tiež nemajú ľahké. Od tínedžerského veku nemajú možnosť študovať, aj keď autorka opisuje obdobie uvoľnenia a slobody - otec rozhodol, že budú pracovať v rodinnej firme. Najväčší pocit krivdy má najstarší syn Masúd a kníhkupcova najmladšia sestra Leila, ktorá mlčky trpí v rodine, ktorá si z nej urobila slúžku. 

    

     Inak si najmä ženy na svoj osud nesťažujú a ticho trpia. Neriešia vojnu, Taliban, aj keď hlboko vydýchli, keď bol zosadený. Žijú si v ponížení a v telesných trestoch, dokonca mužom v trestaní dcér, ktoré prekročia spoločenskú normu kradmým pohľadom na dvoriaceho chlapca, pomáhajú. Keď si ich príbehy prečítate, napadne vás jediné: To je hrozné. V ich ponímaní však je to celkom normálne, majú strechu nad hlavou a nehladujú. Nie je to málo, ale pre nás, neustále si sťažujúcich stredouerópanov / Slovákov, ťažko pochopiteľné. (A to je stále príbeh bohatšej "osvietenej" obchodníckej rodiny z hlavného mesta.) Ale o osobnú skúsenosť tentokrát nestojím.   

Kníhkupec z Kábulu na alterego.sk

Za touto ulicou, v neosvelenej štvrti, je svet, ktorý nepoznáš

Prašina (Vojtěch Matocha, Artforum 2019, slovenské vydanie)

     Ešte stále sú prázdniny, mládež má čistú hlavu a trávi voľný čas okrem iného i čítaním. V množstve zábavných "zvieratkovských" príbehov, detských fantasy a detektívok môže nájsť i dobrodružný príbeh prepínajúci medzi naším normálnym a paralelným svetom, ktorý je príťažlivý práve svojou nefantastickosťou.
  

     Prašina. Jedna z mála kníh pre mladších tínedžrov, ktorú som si na odporúčanie nášho priateľa a vydavateľa slovenského vydania prečítal. A neľutujem, bola to „jazda“.

     Dej knihy sa odohráva v Prahe, ktorú nepoznáme. Presnejšie vo fiktívnej štvrti Prašina, ktorá uviazla vo zvláštnej časovej slučke. Nefungujú v nej mobily, internet, nie sú v nej autá, dokonca ani elektrina a ľudia sú takisto uviaznutí na počiatku minulého storočia.

     Hlavný hrdina, tínedžer Jirko, býva už v „modernej“ Prahe a ide navštíviť deda, ktorý žije v Prašine. Dedo ho zverí neznámemu mladíkovi Erikovi a spustí sa lavína problémov, ktorých sa Jirko nezbaví ani doma v  „dnešnej“ Prahe.  A tak sa musí do Prašiny vrátiť aj s dvomi kamarátmi.     

     Niekde som čítal, že kniha pripomína svet Foglaroviek. No, síce nie som znalcom celého Foglarovho diela, možno trochu by štvrť Prašina mohla pripomínať Foglarove Stínadlá, svet sám pre seba. Je v nej všetko – zloduch-protivník s komplicmi, žiarlivosť a zrada, dokonca smrť, všetko v prijateľnej podobe pre vnímanie cieľového čitateľa od 9 rokov (aj keď si myslím, že každý deväťročný(-á) asi ešte nie, pridal by som v odporúčaní 1 až 2 roky). V tomto veku sú dva roky dosť veľkým rozdielom.

     Vojtěch Matocha je povolaním matematik a programátor a hneď mi pri čítaní  napadlo slovné spojenie „teória hier“. Viem si román predstaviť ako počítačovú hru. Hlavní hrdinovia sa dejom posúvajú metódou pokus-omyl, vracajú sa zo slepých uličiek, zatiaľ čo za chrbtom majú spomínaných protivníkov a taktiež kráti sa im čas na vyriešenie kľúčovej záhady. Pre čitateľa je to zábavné a súčasne ho od knihy nepustí (výborne!). Aj preto, že je to detská kniha, je v nej každá kapitola obohatená o výborné ilustrácie skúseného a nadaného komiksového autora Karla Osohu. Opisy exteriérov a interiérov, kde sa odohráva dej knihy, sú poctivé a dôkladné, ilustrácie v odtieňoch sivej len potvrdia to, čo by ste si na základe textu predstavili. 

    Slovenský preklad Prašiny je vydarený, pani prekladateľka prepáči, zrejme jej ušlo slovíčko „okamžik“. Vyrastie nám mladá generácia s jedným bohemizmom v slovnej zásobe, hádam to jazykovedci prežijú. 

    Možno bude kniha aj sfilmovaná, - radšej si počkajme, keď to naozaj bude a autor sľubuje aj jej knižné pokračovanie. Tešme sa. Latka je postavená vysoko.     

Prašina na alterego.sk     

(na stránke nájdete aj originálnu českú verziu a audioknihu v češtine)

Kto sa bojí, nesmie do lesa

Tajný život stromov (Peter Wohlleben – Tatran 2016, slovenský preklad)

     

Nikdy som síce nebol skautom, nechodil som do poľovníckeho krúžku, turistiku „robím“ poskromne, ale určite mám prírodu rád. Som zástanca skôr konzervatívneho bezzásahového ponímania ochrany – súhlasím s názorom, že aspoň malú časť lesov by sme mohli ponechať na starosť divej prírode.  Aj laikovi musí byť jasné, že holoruby krajinu odlesnia, vysušia, erózia pôdy zničí i rastliny a huby žijúce v lese. Na nechránených holinách sa vytratí zver. Takéto kopce po okolí pribúdajú a obnova trvá desaťročia. Deje sa s pričinením človeka – po tatranskej kalamite z roku 2004 krajina medzi Tatranskou Štrbou a Tatranskou Lomnicou je čoraz veselšia a zelenšia, ale verím, že niečo dokáže príroda zvládnuť aj sama, keďže tisícročia vznikala krajina bez (alebo napriek) zásahu človeka.

     

     Nedávno vyšla séria krásnych kníh o prírode od nemeckého lesníka a vedca Petra Wohllebena. Ako prvý bol vydaný Tajný život stromov. Les a prales je živým organizmom, stromy medzi sebou komunikujú a dokonca napríklad pri chorobe si pomáhajú. Dožívajú sa násobne vyššieho veku ako živočíchy – 100 rokov je v živote pralesného stromu ešte stále mladosť a prevažne hospodárske lesy, ktoré vidíme okolo nás, sú vlastne mladina, v ktorej všetky spomínané vzťahy sú vlastne na začiatku, ktorý pravidelne s motorovámi pílami „refrešneme“.   

     

     Názov prales som mal spájaný vždy s exotickou Afrikou, Južnou Amerikou alebo s juhovýchodnou Áziou. Pritom malé územia pralesov máme aj u nás.  Wohlleben pútavo opisuje, ako vzniká, ako veľké stromy chránia malé (ich „deti“) , alebo ako stromy „myslia“ (ukazuje to na príklade dubov a bukov) - po premnožení diviakov niekoľko rokov nerodia, keďže žalude a bukvice sú ich obľúbenou potravou, ale nezostávajú v zemi ako semienka – zárodky novej generácie spomínaných stromov.  Čo všetko sa deje v lese napovedia názvy kapitol hneď na 3. strane v obsahu: Etiketa stromov, Škola stromov, Drevená klimatizácia, Sociálna bytová výstavba, Chorý strom, Deti ulice a ďalšie.

     

     Kapitolky sú krátke, čítanie poučné, a nám, laikom zrozumiteľné, pritom často som mal pocit, že to predsa viem, že tieto súvislosti poznám.  Aj tak, keď teraz občas vstupujem do lesa, pozerám sa naň opäť iným pohľadom.

     

     Autor pokračuje ďalšími zaujímavými a rovnako kvalitnými knihami úvah, za všetky spomeniem aspoň Duševný život zvierat. V poslednom čase sa veľa hovorí  o tom, že „zviera nie je vec“. Okrem mačiek, psov a iných domácich miláčikov to rovnako platí i o lesnej zveri, ktorá si žije svojím životom.  Z mnohých myšlienok som si napríklad zapamätal autorovu výzvu „neprikrmovať!“.  Chcete vedieť prečo? Prečítajte si. 😉

Tajný život stromov

séria kníh Petra Wohllebena o prírode

Všetko možné, len nie pomôcka na výučbu dejepisu!

 Juraj Jánošík® proti Dračiemu rádu (Svetozár Olovrant - Marenčin PT 2018)

      V ankete o najväčšieho Slováka sa umiestnila aj historická postava legendárneho zbojníka a zástancu práv chudobných (Slovákov) Juraja Jánošíka z Terchovej. Na anketu máme každý svoj názor, osobne som jej venoval len minimálnu pozornosť a verím, že Juraj bol nominovaný viac-menej z recesie, keďže jeho život a skutky boli idealizované a podávané skôr ako povesti. Bol – nech mi prepáčia všetci jeho obhajcovia a obdivovatelia – v čase jeho pôsobenia považovaný za zločinca, nie národného buditeľa a bol popravený v zmysle vtedajšieho práva. Legenda však prežila a dodnes je bezmála synonymom odboja proti útlaku a vykorisťovaniu hornouhorského poddanstva. Nakoniec, Poliaci z oravského a spišského pohraničia si ho tiež trošku privlastňujú, keďže Schengen v istej forme už fungoval v osemnástom storočí 🙂 a zboj nepoznal hraníc.

     Tradičný heroizujúci obraz národného hrdinu rozšíril (alebo zbúral?) v novom románe Svetozár Olovrant. Juro Jánošík z Terchovej prežíva v knihe ďaleko dobrodružnejší život a mení dejiny v oveľa väčšom rozsahu. Stáva sa spojencom a blízkym priateľom palatína Turza, zbojníckym kapitánom, milovníkom žien všetkých spoločenských postavení. Na technických vynálezoch Johanna von Kempelena prebrázdi pol Európy aj Stredozemné more. Stretáva panovníkov a historické postavy, až pozorný čitateľ začne pochybovať, či sa hlavné postavy skutočne mohli v deji a časovom období stretnúť. Nemohli, ale o to v tomto veselom čiastočne rytierskom románe, detektívke a cestopise nejde.

     Boj Jura Jánošíka proti tajomnému Dračiemu rádu je husto „prešpikovaný“ milostnými scénami, samozrejme ponímanými ako groteska. Slabšie povahy a mládež do 15 rokov rovnako zmätú spomínané historické postavy vo svojskom výklade autora – školáci knihu nesmú použiť ako učebnicu dejepisu, lebo prepadnú🙂, slabšie povahy tiež, ale od hanby nad textom).

     Neviem, kto sa skrýva pod menom Svetozára Olovranta, príbeh je svižný a vtipný a (mne) pripomína poviedky z 90tych rokov od generácie autorov Dušana Taragela a Petra Pišťanka. Ak sa rozhodnete knihu prečítať (a očakávate ľahký humor), je to príjemná injekcia tesne pred spaním. Z textu som dedukoval, že kniha je prvou časťou série, pri rozhovore bol pán vydavateľ z mojej otázky ohľadom pokračovania prekvapený... Svetozár Olovrant podľa toho fabuluje nielen v románe, ale aj vo vydavateľstve. Tak si na to počkáme 😉.     


Juraj Jánošík® proti Dračiemu rádu

Dobré ráno z Venuše

Jana Plauchová - Druhá planéta (Artis Omnis 2019)

   
    Jana Plauchová je odborná pracovníčka Hvezdárne Maximiliána Hella v Žiari nad Hronom. Jej odborné znalosti z práce a prírodovedeckého vzdelania sa úspešne pretavujú do profesie autorky sci-fi žánru. Ako som sa dočítal, Druhá planéta je už jej 4. publikovaný román.

     Ako dieťa, vyrastajúce v 70tych rokoch som sa dostával k sci-fi literatúre (fantasy pre dospelých sa buď mne alebo celému Československu vcelku úspešne vyhýbala, ak nespomeniem Hobita, ktorý vyšiel v Slovenskom spisovateľovi, naozaj si nepamätám). Sci-fi vychádzala v hojnejšom počte, ako som rástol, začali ma však zaujímať iné žánre. Po predlhom čase som siahol po knihe úspešnej slovenskej autorky, aby som sa „dovzdelal“.

     Dej knihy je umiestnený do (predpokladám) neďalekej budúcnosti. Ľudstvo zvládlo medziplanetárne lety v rámci blízkeho okolia Zeme. Autorka sa drží reálnych technických možností, ktoré sú už dnes známe, napríklad obmedzená ochrana pred dlhodobým pôsobením kozmického žiarenia, takže astronauti sa prakticky stretávajú s obmedzeniami, napríklad dĺžkou pobytu na vesmírnej stanici. Nevykresľuje supermanov rangu Brucea Willisa, schopných v krátkom tričku len s dýchacím prístrojom vystúpiť na povrch kozmickej lode a opraviť račnovým skrutkovačom parabolickú anténu. Naopak stretávame reálnu posádku, v ktorej je sympatický manželský pár, človek, ktorý sa na kozmickú misiu dostane v podstate za trest a zapálený astronomický odborník, ktorý zatají svoj zdravotný hendikep, len aby zostal členom posádky.

     Dôležitá okolnosť celého príbehu je porucha spánku, ktorou trpí v období deja románu celé ľudstvo a je riešená len elektronickými podpornými prístrojmi. Avšak ďaleko od Zeme na orbite Venuše, bez pomoci riadiaceho strediska, z neznámych príčin dochádza na životne dôležitých spánkových stimulátoroch k nevysvetliteľným poruchám.                 

     V tomto momente sa z rutinnej niekoľkomesačnej misie stáva dráma. Autorka popíše reálne dopady aj najmenšej chyby v nehostinnom vesmírnom vzduchoprázdne. Zložitá situácia naopak povzbudí spomínaného nadšenca k odvážnemu kroku, ktorý ho privedie k prekvapivému poznaniu.

     Môj výlet k vedeckej fantastike bol príjemným žánrovým oživením, autorkin jazyk je zrozumiteľný i pre nás „občasných“ čitateľov popularizačných článkov z oblasti kozmonautiky. Zábavné a zaujímavé čítanie s poučným odkazom.    

Druhá planéta na alterego.sk

Začalo to kusom látky na palici...

Zomrieť pre vlajku (Tim Marshall – Premedia 2019)

     Vlajka, zástava je bežný štátny symbol. Vidíme ich visieť na verejných budovách, na štadiónoch pri športových podujatiach, na demonštráciách a verejných zhromaždeniach. Tak ako náš dvojkríž na trojvrší a trikolóra majú presne určené proporcie, farby a symboliku, vlajky na celom svete tak isto majú svoju históriu, predpísaný vzor a presné pravidlá používania.

     Britský novinár, politický geograf a historik Tim Marshall sa podujal napísať stručné dejiny vlajky a štátnych útvarov a organizácií, ktorých vlajky reprezentujú.

     Vlajky USA, Veľkej Británie a európskych štátov sú pre nás „notoricky“ známe, aj keď detaily zloženia napríklad britskej vlajky som osobne vedel len približne. Svätý Juraj, Svätý Patrik, Svätý Ondrej a Union Jack je hotový. Zaujímavé boli príbehy vlajok Kosova, Bosny a Hercegoviny a nakoniec i Nemecka.       

      V ďalšej kapitole autor popisuje vznik arabských vlajok, keďže (aj) štáty arabského polostrova vznikali v dnešných hraniciach až v 20. storočí. Na niektorých z nich sa nachádza aj verš z Koránu, resp. krátke islamské vyznanie viery, preto napríklad hanobenie vlajky Saudskej Arábie je považované za urážku Islamu. Marshall spomína príbeh potlačených potravinových vrecúšok vlajkami účastníkov majstrovstiev vo futbale, čo urazilo arabské mužstvá, keďže vlajka s uvedeným veršom sa nesmie pokrčiť a zahodiť do odpadkov.  "Zeleno-čierna" kapitola prechádza k "vlajkám strachu" Islamského štátu, Hamasu a Hizballáhu a ich zastrašujúcou symbolikou.

     Z blízkeho Východu sa autor prenáša až na ďaleký východ a všíma si dejiny vlajky Číny a Tchajwanu, oboch Kóreí, ktorých vzájomná nevraživosť je tak veľká, že vlajka tej druhej nesmie visieť na území prvej (platí obojstranne). Príbeh vlajky Japonska, ktorá sa nezmenila po celé 20. storočie je zase plný pretrvávajúceho odporu krajín okupovaných Japonskom v 2. svetovej vojne.

     Príbehy vlajok (subsaharskej) Afriky súvisia s protikoloniálnym hnutím, ktoré viedlo k oslobodeniu afrických krajín. Zaujímavosťou je, že ideologickým praotcom odboja za oslobodenie čiernej rasy bol černošský obchodník a aktivista, ktorý nikdy nevstúpil na africkú pôdu.

     Južná a stredná Amerika prežila v 19. a 20.  storočí národnooslobodzovacie a dekolonizačné boje, prevažne proti španielskej a v prípade Brazílie portugalskej správe. Vlajky štátov, ktoré často vznikli rozdelením súvislých celkov, majú podobné farebné zloženie.     

     Pre nás nezaujatých je do istej miery úsmevnou zmienka o vlajke bolívijského námorníctva, ktoré v krajine bez morského pobrežia hliadkuje na jazere Titicaca. (Pozor! Bolívia morské pobrežie mala, ale po vojnovom konflikte ho odstúpila v prospech Chile a podľa Marshalla Bolívijčania sa doteraz so stratou morského pobrežia úplne nezmierili. Takže Trianony majú aj iné národy.)

     Posledná kapitola je venovaná vlajkám, ktoré nereprezentujú vlajky štátov. Romantický príbeh histórie pirátskej vlajky,  vlajky Červeného kríža a polmesiaca, vlajka OSN, olympijské kruhy a dúhová vlajka LGBT komunity. Dejiny sa najlepšie pochopia v logických súvislostiach. Ak vás kniha zaujme, prajem príjemné čítanie.     

kniha Zomrieť pre vlajku na alterego.sk

Keď pocítite závan minulosti

Pavol Rankov – Legenda o jazyku (Slovart 2018)

     Keď som knihu vzal do ruky, netušil som, o čom bude. Obálka so sochou svätca ma mýlila, Pavol Rankov je však výborný románopisec a tak som sa nechal prekvapiť.

   
     Slovenská rodina Dobrotkovcov zo stredného Slovenska na počiatku 70tych rokov sa rozhodne z niekoľkých dôvodov vysťahovať do Prahy. Otec aj matka získajú tu slušnú prácu a jediný syn Tomáš začne študovať na Karlovej univerzite históriu. Užíva si hlavné mesto, ktoré je napriek temnej normalizácii čarovné a pre 19ročného študenta romantické. Spriatelí sa s niekoľkými spolužiakmi, spozná aj spolužiakov, s ktorými radšej nechce nič mať. Škola ho baví, o odbor sa zaujíma nad rámec povinnej výuky, čo nemusia jeho učitelia prijať vyslovene pozitívne. Semináre stredovekých dejín vedie preverený a presvedčený komunistický káder, s ktorým postupne prichádza skupinka okolo Tomáša do rastúceho konfliktu.

      
     Jadrom sporu je smrť svätého Jána Nepomuckého, ktorú komunistický výklad dejín vedome bagatelizuje. Tomáš sa dostáva v zápale dokazovania pravdivosti uchovanej legendy do archívov, čo už nemôže ujsť horlivej pobočke ŠTB.

     
     Príbeh sa postupne zamotáva. Paralelne autor rozvíja i dej zo súčasnosti, v ktorej rozprávač navštevuje s manželkou jej tetu, ktorá po nervovom šoku z mladosti zostala v psychiatrickej liečbe a len občasné „svetlejšie“ chvíľky jej vedomia naznačujú, čo sa jej kedysi prihodilo. (Áno, oba príbehy spolu súvisia, ale viac neprezradím.) Pavol Rankov je výborný rozprávač, to je záruka, že kniha stojí za čítanie. Najmä tým (aj keď mi to neuveria), ktorí hovoria, že za socializmu bolo lepšie. Ako komu.  

Legenda o jazyku na alterego.sk